Mariana Kováčová z Centra Slniečko: Obetiam domáceho násilia sme „dlžní“

Plynulý chod neziskovej organizácie a všetkých jej súčastí nejde bez zabezpečenia financií. Akú úlohu v ňom zohráva Slovenská sporiteľňa a jej nadácia?

So Slovenskou sporiteľňou a jej nadáciou spolupracuje Centrum Slniečko dlhodobo, a to najmä pri vytváraní zvýhodnených podmienok bývania pre obete domáceho násilia. Slovenskej sporiteľni sa darí vytvárať priestor pre vzájomné prepojenie neziskového a podnikateľského sektora. Výsledkom tejto spolupráce je napríklad konkrétne v Nitrianskom samosprávnom kraji desať bytov pre obete domáceho násilia za zvýhodnené nájomné od spoločnosti Dostupný domov, kde Slovenská sporiteľňa jedným z akcionárov. Tešíme sa, že niekoľko žien, obetí násilia, spolu s deťmi úplne osamostatnili a už nepotrebujú ani prechodné bývanie. Našli si vlastné. 

To je veľmi konkrétna forma pomoci. Ako sa vám to podarilo?

Nesmierne si to vážime. Chcem podotknúť, že Slovenská sporiteľňa je na Slovensku jedinou bankou, ktorá má pôžičkový program pre neziskový sektor. Pri realizácii projektov sa totiž stáva, že sa platba – najmä projektov z Európskeho sociálneho fondu – omešká alebo darcovia často poslednú platbu podmieňujú vlastným vkladom, ktorý síce po zúčtovaní a skontrolovaní vrátia, ale neziskovka často nemá voľné zdroje. A v takej situácii môže pomôcť krátkodobý úver.

Pre ostatné banky však neziskovky nie sú partnerom, ktorým by financie požičali. Niekoľkokrát som to skúšala. Vždy to bolo zamietnuté. Ak sa takéto niečo dialo, zväčša si musel požičať štatutár, a ten požičal peniaze neziskovke. Som rada, že v prípade potreby tu taká možnosť je a už sme ju niekoľkokrát využili

V roku 2015 vznikol prvý bezpečný ženský dom na Slovensku, práve vďaka vám a Centru Slniečko. Koľko je aktuálne na Slovensku bezpečných miest, kde sa môžu ženy ukryť?

Na Slovensku je v súčasnosti osem bezpečných ženských domov, ktoré spĺňajú minimálne štandardy Rady Európy. Spolu je v nich k dispozícii 225 miest, pričom by sme ich mali mať v súlade so štandardmi až 1 284.

Na webovej stránke ponúkate pomoc v prípade, že dieťa niekto bije, fackuje, kope, škrtí, trpí hladom… Máte prehľad, koľko z týraných a zneužívaných detí sa reálne ozve, že potrebuje pomoc?

Nie, taký prehľad nemám. Na našich stránkach sú aj kontakty na iné organizácie, linky, kde sa môžu deti obrátiť, či už anonymne, alebo neanonymne. Posledný prieskum realizovaný pod gesciou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny ukázal, že až 70 % detí z 8. a 9. ročníkov priznalo, že zažilo nejakú z foriem násilia.

Pamätám si na zopár prípadov, keď deti prišli pred bránu centra a nechceli sa vrátiť domov, lebo im bolo ubližované. Nevedeli, ako inak situáciu riešiť. Dôležité je, aby sa mali na koho obrátiť.

A čo ostatné deti, ktoré sa neozvú? Majú šancu na normálny život?

Majú. Ale bez toho, aby sa zdôverili a požiadali o pomoc, predsa len menšiu. Niekedy stačí aj rozhovor, uistenie, že to nie je a ani nebola ich chyba. Najdôležitejšie je však násilie, pokiaľ o ňom ktokoľvek vie, zastaviť. To, že sa dieťa nezdôverí, často súvisí s tým, že my, dospelí, deťom nedôverujeme, lebo si nevieme predstaviť, že by niekto dokázal také „zverstvá“ na dieťati páchať.

Ale aj deti majú strach. Stáva sa, že keď sa zdôveria dospelej osobe a tá nezasiahne alebo situáciu bagatelizuje, dieťa sa utvrdzuje v tom, že to, čo zažíva, je normálne a že je to jeho vina. A to nie je v poriadku. Na Slovensku chýba celoplošná prevencia. Aby deti primerane veku vedeli, čo je OK, čo nie je OK a kde hľadať pomoc.

Rozpoznať znaky násilia na deťoch musia vedieť aj tí, čo s nimi pracujú. Každá organizácia, kde sa deti zdržujú, by mala mať prijaté normy, štandardy, ktorými by eliminovala násilie páchané na deťoch či sexuálne zneužívanie vo vlastnej inštitúcii, a postupy, čo robiť v prípade, ak sa také niečo stane.

Ak mám v okolí človeka a vidím, že sa na ňom pácha domáce násilie, čo mám alebo nemám urobiť?

Pomôcť obetiam domáceho násilia nie je jednoduché. Často sa stretávame s tým, že požiadajú o pomoc až po dlhodobom násilí. Alebo o ňu nepožiadajú nikdy. Príčinou je zväčša to, že sa boja o vlastný život, o život najbližších, ale aj o tých, ktorí im ponúkajú pomoc. Nie je vhodné huckať ženu zažívajúcu domáce násilie, aby okamžite odišla, a nadávať na násilného partnera. Je dôležité podať pomocnú ruku, uistiť ju, že ste tu pre „ňu“, dohodnúť si s ňou signál, keď je potrebné volať políciu, sprevádzať ju, pomôcť nájsť odborníkov a odborníčky, ktoré sa téme venujú a dokážu poskytnúť krízovú intervenciu – právne, sociálne a psychologické poradenstvo. Jednoducho nájsť tých, ktorí dokážu ukázať cestu, ako násilie zastaviť. Pomoc existuje. Kontakty nájdete aj na bezmodrin.sk.

Niekedy môžete zažiť situáciu, že akokoľvek sa aj priatelia či rodina snažia pomôcť, obeť násilia sa z ich pohľadu stále nevie rozhodnúť. Je dôležité nechať vždy „otvorené dvere“ pomoci. A to aj v prípade, keď sme pomáhali už niekoľkokrát a nakoniec sa obeť vrátila späť do násilného prostredia. Nevieme sa úplne vžiť do toho, čo prežíva, ako sa cíti, čoho sa obáva.

Stratégiou násilnej osoby je pretrhnúť všetky kontakty a vzťahy, a tak mať „obeť“ úplne v područí. Ak sa rodina či známi po viacerých zmarených pokusoch pomôcť od obete domáceho násilia odvrátia, často sa už nikdy nikomu nezdôverí, nepožiada o pomoc, cíti sa vinná, za násilie zodpovedná a zostáva osamotená a bez pomoci.

Zistite viac o aktivitách, ktoré podporuje Nadácia Slovenskej sporiteľne.