Veterinárka Monika Mizeráková: Ordinácia ju obmedzovala, našla sa vo výjazdoch

MVDr. Monika Mizeráková si založila veterinárnu prax, no nefunguje klasickým spôsobom v ordinácii. Ako rodinná veterinárka chodí na výjazdy, predovšetkým do oblastí miest Trenčín a Nové Mesto nad Váhom, a poskytuje odbornú starostlivosť domácim miláčikom a hospodárskym zvieratám. V Piešťanoch má navyše na starosti veterinárnu starostlivosť pre jeden útulok.

Má rada dni, keď sa podarí vyliečiť zviera či pomôcť mu k lepšiemu zdraviu. Nevie pochopiť majiteľov, ktorí sa chcú svojho mladého psa zbaviť, keď zavrčí alebo podtrhne na vôdzke, namiesto toho, aby s jeho povahou pracovali.

V rozhovore pre portál Akčné ženy Monika okrem iného prezradila:

aká bola jej cesta k výjazdovej veterinárke,
aké sú výhody a nevýhody takejto práce,
vtipné aj smutné príbehy zo života veterinárky,
ako jej na začiatku podnikania pomohla Slovenská sporiteľňa,
či podľa nej majú zvieratá dušu.

Monika, aká bola vaša cesta k veterinárke? Vždy ste vedeli, kam budú smerovať vaše kroky? Nikdy ste nezapochybovali, či byť veterinárkou je to pravé orechové?

Veterina bola vždy mojím cieľom. Venovala som jej celý život – od rána do večera, základnú, strednú a neskôr aj vysokú školu. Na strednej škole som síce rozmýšľala, či nezvoliť cestu klasickej medicíny, ale nakoniec som si podala prihlášku na veterinu.

Štúdium nebolo ľahké, ale nič neľutujem. Veterina bola moje všetko – moje pľúca, moje nohy. Keď som sa rozchádzala s nejakým priateľom, neraz to bolo práve kvôli odboru, ktorému som sa venovala. (úsmev)

Aký máte vzťah k zvieratám? Máte vlastné?

Lásku k zvieratám máme v rodine. Otec je zootechnik, dedko pásol ovce. V starostlivosti o zvieratá som bola neustále ponorená až po uši. Mám kocúra Tea, ktorého som odchovala na fľaške, je to také moje dieťa. Mám aj mačku Missy, dva nemecké ovčiačky Coru a Ruby a v Lubine u priateľa dve kozy po dedkovi – Rózu a Milku.

Ako si pamätáte na svoje začiatky podnikania? Veľa ľudí sa stretáva s rôznymi úskaliami...

Začiatky môjho podnikania siahajú do čias, keď som ešte pracovala na družstve. Čo som zarobila, investovala som do vlastnej firmy. Vtedy som ešte netušila, že existuje niečo také ako úvery pre začínajúcich podnikateľov, a že mám aj takú možnosť. Slovenská sporiteľňa mi pomohla v období, keď som chcela rozvinúť svoju prax a potrebovala som nakúpiť sterilizátory, sonograf a ďalšie zdravotnícke prístroje. Boli to finančne náročné veci a banka mi naozaj v tomto smere veľmi pomohla.

Ako hodnotíte spoluprácu so Slovenskou sporiteľňou?

Stretla som sa tam s veľkou ochotou. Vypracovala som biznis plán a spolu so špecialistom banky Jánom Žovinom sme si ho prešli. Proces schvaľovania bol celkom rýchly. Do dvoch mesiacov bolo po vybavovačkách.

Nie som si istá, ako to majú nemedicínske odbory, ale medicínske odbory a aj veterina majú dosť dobré podmienky, aj veľmi výhodný úrok, takže nebolo o čom. Keď potrebujem vyplatiť veci, Ján Žovin sa o všetko postará. Mojou úlohou je len oscanovať mu faktúry a načas splácať úver.

Aké sú negatíva a pozitíva povolania výjazdovej veterinárky?

Pre mňa bola ordinácia veľmi stiesnený priestor. Keď som začínala, často ma usmerňovali, aby som bola tichšie, nútili ma tlmiť svoj hlas... To som veľmi nezvládala, pretože hovorím veľmi hlasno. Keď som začala s výjazdmi, zistila som, že presne to chcem robiť. Baví ma venovať sa hospodárskym zvieratám. Je mi jasné, že malé zvieratá majú ľudia veľmi radi a ako výjazdový veterinár neviem riešiť úplne všetko. No čím ďalej, tým viac zisťujem, že sa dá veľa vecí riešiť priamo v teréne. Baví ma obiehať klientov. Zvieratá, rovnako ako ľudia, sú spokojnejšie vo svojom domácom prostredí, v ordinácii sa zvyknú správať agresívnejšie a bojazlivejšie.

Ako viete, ktoré nástroje budete potrebovať na ošetrenie konkrétneho zvieratka?

Nikdy neviem, aký problém budem riešiť. Preto mám vo výjazdovom aute veľa nástrojov, aby ma nič nezaskočilo, a aby som nič nezanedbala. Mám čoraz väčší záber, potrebujem stále viac vecí. Niektoré, ako pečiatky či tablety, mám už aj dvojmo, ale nepomáha to. Výjazdoví veterinári sú väčšinou muži. Z mojich pozorovaní je však ich výbava v aute často minimalistická.

Je to také, ako ste si predstavovali v začiatkoch? Splnilo to vaše očakávania?

Na dokonalosť čakám, ale tá asi nikdy nepríde. Neskromne však konštatujem, že realita prekonala moje očakávania. Nečakala som až také pozitívne ohlasy. Spočiatku som si musela získať dôveru, a postupne sa to viac a viac rozvíjalo. Niekedy už učím klientov, aby situáciu vyriešili sami. Napríklad nedávno mi klienti zúfalo volali, že ich domáci maznáčik má kliešťa. Tak som im povedala pokojne, no rozvážne, nech ho skúsia vytiahnuť, a zároveň som im vysvetlila, ako. Potom som ich požiadala, aby mi dali vedieť, či sa im to podarilo. (úsmev)

Staráte sa o hospodárske aj o domáce zvieratá. Máte nejakú vtipnú príhodu?

Vtipné je, keď mi volajú susedia problémových zvierat. Nie majitelia, ale ich susedia. Ja im potom vysvetľujem, že zavolať mi musí majiteľ zvieraťa. Ale už sa stalo, že som volala majiteľovi na podnet susedy, lebo jeho koza ju neprišla privítať, ako mala vo zvyku. Suseda tak usúdila, že jej niečo musí byť. Majiteľ mi to potvrdil, ale že to nejde riešiť, pretože chce kozu poraziť (veterinárny zásah by totiž spôsobil, že by nemohol využiť mäso pre spotrebu kvôli ochranným lehotám liekov), čo je úplne normálne a bežné na dedine, len prisťahovalci z mesta často považujú aj hospodárske zvieratá za domácich miláčikov. Už viem, že ak volá sused majiteľa zvieraťa, môže ísť o bizarnú záležitosť.

Majú podľa vás zvieratá dušu?

Určite áno, a tú najčistejšiu. Pes vás nikdy nepodrazí, nikdy vás emocionálne nevycicia. Áno, niekedy rozhryzie papuče, zničí žalúzie, urobí potrebu, kam nemá, ale keď máte zlý deň a on si vám ľahne k nohám alebo vyskočí na ramená – nie je väčšia čistička duše ako jeho hebká srsť.

Ako emocionálne zvládate utratenie zvieraťa?

To sa nedá ani opísať... Keď je stav zvieraťa naozaj zlý, beriem to ako vyslobodenie aj preň, aj pre majiteľa. Zvieraťu sa uľaví od bolesti a trápenia. Sú však aj situácie, keď volajú majitelia bláznivých alebo trochu agresívnejších psov, ktorí ich chcú dať usmrtiť. Je pre mňa mi ošemetné, že som pre nich „doktor smrť“ na zavolanie. A potom stretnem majiteľov psov, ktorí si nemôžu dovoliť terapiu. Býva to pre nich veľmi citlivé a bolestné. A ani ja sa v takých prípadoch neviem celkom odosobniť. Niekedy si musím dať niekoľko kolečiek v aute po okrese, aby som prišla domov (aspoň trochu) pokojná a vyrovnaná.

Stretli ste sa s prípadom, keď bolo zviera v tak zanedbanom stave, že ste sa rozhodli majiteľa nahlásiť na veterinárnu správu a zviera odobrať?

U svojich klientov s tým problém nemávam. Ak sa mi ale niečo nezdá, snažím sa vždy dopátrať, kde a kedy začal problém. Robím však aj pre jeden útulok, a tam sa naozaj stretnem so všeličím. To už si ale väčšinou útulky riešia samy. Ja len ošetrím zvieratá a píšem správy k ich stavu.

Mávate chvíle, kedy máte chuť so všetkým skončiť?

Takých chvíľ bolo a je veľmi veľa. Vysiľuje ma veľmi zložitá komunikácia s niektorými majiteľmi, ale aj to, ak nemám odozvu po liečení či terapii. Vtedy potrebujem jednoducho na chvíľu úplne vypnúť a odreagovať sa. Učím sa veci filtrovať, aj keď stále ma vedia dostať niektoré banality. Ak sa mi podarí na nejaký čas odstrihnúť, potom je znova dobre.

Môžete o sebe povedať, že žijete svoj sen, alebo je ešte niečo, čo by ste chceli dokázať?

Čo sa týka veteriny, žijem svoj sen. Sú však aj sny mimo veteriny. Snívam o písaní. Taktiež potrebujem riešiť aj svoju web stránku. A takisto by som sa chcela posunúť aj v oblasti marketingu. Pri rozbehu praxe mi veľmi pomohla facebooková stránka, ale vnímam, že sú už aj iné možnosti. Mám aj svoje letáčiky, ale pravdupovediac, dostanú ich zvyčajne policajti, keď ma zastavia. (úsmev)

Rozbiehate aj vy vlastný biznis a potrebujete ho dofinancovať? Prediskutujte váš biznis plán s našimi špecialistami pre začínajúcich podnikateľov a podnikateľky a zistite možnosti jeho financovania s našimi štartovacími úvermi.