Cyril Korpesio: S vierou sa nám v charite darí robiť aj na prvý pohľad neuskutočniteľné veci

Cyril Korpesio je krízový manažér, ktorý neustále zháňa financie, zachraňuje pracovné miesta a ľudské životy. Tak by sa dal v jednej vete zhrnúť jeho pracovný deň. Inak je to riaditeľ Arcidiecéznej charity Košice, odborník v oblasti sociálnych služieb, ktorý pomáha rôznym skupinám ľudí v núdzi. 

Charita poskytuje služby pre ľudí bez domova, službu starým a chorým, má denný stacionár pre ľudí s Downovým syndrómom, agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, hospic, krízové zariadenie pre matky s deťmi, poradenské centrá, komunitné centrá pre Rómov, opatrovateľskú službu v domácnostiach, a to v Košickom a v Prešovskom kraji.

Motto charity je byť BLÍZKO PRI ČLOVEKU. Jej poslaním je organizovanie a poskytovanie verejnoprospešných činností formou sociálnych, zdravotníckych, charitatívnych, výchovno-vzdelávacích služieb a inej pomoci bez ohľadu na rasu, národnosť, náboženstvo a politické zmýšľanie. Poskytuje službu núdznym, biednym, chorým a umierajúcim.

V ostatnom čase zápasíme s viacerými nezvyčajnými udalosťami. Ak porovnáte súčasné dni po vlnách pandémie, s prebiehajúcim konfliktom na Ukrajine a so zložitou ekonomickou situáciou s obdobím spred piatich rokov, v čom vidíte v oblasti sociálnej práce najväčšiu zmenu?

Život v sociálnej oblasti sa veľmi zrýchlil. Nástup pandémie bol obdobím, keď naozaj išlo o životy. Bolo treba vyvinúť veľa úsilia, aby sme zabránili výskytu ochorenia v našich sociálnych zariadeniach, museli sme sa s tým naučiť žiť. Neďaleko nášho zariadenia, v ktorom sme mali sto ľudí, sa nachádzalo ďalšie veľké zariadenie spravované VÚC a v ňom zomrelo 42 ľudí.

Počas pandémie sme ako prví zatvorili zariadenie. Krajská hygienička povedala: ,,Ani noha dnu, ani noha von.“ Pracovníci prišli do práce ako zvyčajne na dvanásťhodinovú zmenu. A teraz si predstavte, že túto „zmenu“ ťahali 42 dní! Až potom sa vrátili domov. Majú deti, začal sa školský rok, nemohli ísť domov, ani do záhradky… Boli to kruté chvíle. V zariadení však nikto nezomrel. Dodržiavali sme hygienické opatrenia, chodili v skafandroch. V krízových situáciách sa pozerá na to, čo je podstatné, a nie, čo je formálne na papieri a aký je štandard.

Prišli ste v tomto náročnom období o nejakých zamestnancov, povedali si, že už to nechcú robiť?

Keď sa skončila karanténa, niektorí zamestnanci rovno priniesli výpoveď s tým, že takéto dni už zažiť nechcú. Vážim si ľudí, ktorí tam zostali, dokázali to v sebe spracovať a robia naďalej túto prácu. Napríklad z mnohých sociálnych zariadení v Španielsku zamestnanci doslova „utiekli“! Mali strach a nechali tam ľudí napospas… To sa na Slovensku, našťastie, nestalo. Mentalita našich ľudí je iná, cítili zodpovednosť, vedeli, že klienti si nedokážu sami pomôcť.

Covid je tu stále, ale ľudia sa už s ním naučili žiť, sú zodpovednejší. Keď sa necítia dobre, nejdú do práce. Vedúci však musí týchto ľudí nahradiť, dať dohromady novú pracovnú zmenu, čo je niekedy náročné.

Fungovanie charity a sociálnych projektov úzko súvisí s pomocou štátu. Ako zareagoval v pandémii?

Nezmyselné predpisy o tom, ako má sociálne zariadenie vyzerať, ustupovali do úzadia a každý sa snažil zachrániť zdravie a holé životy klientov. A tento rok do toho prišla ešte ukrajinská kríza.

Ja som aj očakával, že sa zmenia vnútorné nastavenia ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, veď sa zmenila vláda, ale oni idú stále v kurze, ktorý tu bol roky. Stále viac pritvrdzujú, chcú vyššiu kvalitu a stále neriešia financovanie sociálnych služieb. Riešia ho lacno a nedostatočne oproti tomu, ako chcú riešiť represie za nedodržiavanie nejakých ich vízií, ktoré majú byť stopercentne naplnené. 

A to nie je celkom fér. Nedá sa neustále šikanovať poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí majú problém prežiť, zabezpečiť chod prevádzky a udržať ľudí v zdraví a pri živote. 

Ak máme dobré podmienky a financie, tak poďme vyžadovať aj vysokú kvalitu, ale ak bojujeme o holé prežitie a niekto vyťahuje stále zo zásuvky jeden zákon za druhým, tak v takom prostredí sa ťažko budujú sociálne služby a bude ich ťažké udržať.

Utekajú nám ľudia zo sociálnych služieb, zo zdravotníctva. V našich zariadeniach sú aj zdravotné sestry a nevieme, z čoho ich budeme platiť. V jednom z našich najväčších zariadení nám za rok 2021 ministerstvo zaplatilo iba 48 percent miezd a odvodov, 52 percent sme museli zohnať inde.

Kde ste zháňali peniaze?

Z platieb klientov, poplatkov alebo finančných príspevkov z VÚC, od miest a obcí, ale aj zo zbierok, to veľmi pomohlo.

Fungujete v stave neustáleho krízového manažmentu. Dá sa v takomto nastavení dlhodobo plánovať? Ako ďaleko môžete mať plány a vízie, kam vaše aktivity smerovať?

Pri meniacich sa podmienkach musíte plánovať na kratší čas. A v tom plánovaní je aj veľa prvkov viery. Lebo ak by ste racionálne mali zvážiť niektoré kroky a pozerali sa na situáciu, v ktorej ste, tak by ste ich ani neurobili, pretože sa zdajú neuskutočniteľné. Ale keď tam je aj viera – a my sme charita jednou nohou v duchovnej oblasti a druhou v oblasti problémov, tak sa do niektorých vecí pustíme. A napokon sa podarí dobrá vec, ktorá sa z logických dôvodov na začiatku ukazuje ako neuskutočniteľná.

Moja veľká úloha počas celého riaditeľovania spočíva v tom, aby sme stále mali na výplaty a odvody. Zrejme nočnou morou každého manažéra je: z čoho budú výplaty o mesiac, dva, tri. Musíte rozmýšľať aspoň o troch mesiacoch vopred. A keď je zle, tak rýchlo zháňať a prijímať opatrenia.

Čo to prakticky znamená „keď je zle, tak treba prijímať nejaké opatrenia“?

Poviem konkrétny príklad z posledných rokov z Košického samosprávneho kraja. Logika hovorí, že ak stúpajú platy, odvody, energie, materiálne náklady, tak mali by stúpať aj príspevky. No a my štyri roky po sebe máme nižší a nižší príspevok. Takže zdvíhame platby klientov, šetríme, kde sa dá, robíme opatrenia, ktoré ušetria náklady... Takto sa ale ťažko poskytujú služby.

Chceli sme preto zatvoriť jedno zariadenie. Jeho zamestnanci sa však dali dokopy, zháňali sponzorov, aby zariadenie zachránili. Súhlasili s tým, aby si zmrazili platy na úrovni minimálnej mzdy… Keď som videl to enormné úsilie, ktoré títo ľudia vynaložili pre klientov v zariadení i pre seba, tak som tam nasmeroval aj väčšiu časť našej zbierky.

Zmenili sme potom štruktúru pri prijímaní nových klientov. Museli sme tých, čo nemali na vyššiu úhradu, odmietnuť a zobrať toho, ktorý na úhradu má, inak by zariadenie nebolo udržateľné. 

Celá sociálna oblasť stojí a padá na ľuďoch. Vy ste už aj spomenuli situáciu a zamestnancov, ktorí odchádzali. Ako hľadáte ľudí, ktorí by v tejto oblasti chceli pracovať?

Keďže ľudia potrebujú živiť rodiny alebo priniesť do rodiny peniaze, tak si vážia aj nižší plat. Mnohí mladí ľudia, ktorí mali cit pre toto povolanie a chceli sa starať o starých ľudí, však utekajú. Povedia mi: ,,Pán riaditeľ, ja si chcem založiť rodinu a nemôžem ju s takýmto platom uživiť, nebolo by to zodpovedné.“

Je to škoda, pretože majú cit, schopnosti, ale demotivuje ich finančná stránka. Mám však ľudí, ktorí boli v charite, odišli do súkromnej sféry, kde si zarobili, a po niekoľkých rokoch sa vrátili späť do charity, tu sa cítia doma. Vážim si ich, dobré holuby sa vracajú. 

Pomáhate na rôznych frontoch – máte domovy sociálnych služieb, pomáhate ľuďom v núdzi, ľuďom bez domova… Podľa čoho si vyberáte oblasti, v ktorých chcete pomáhať?

Ak sa objavia nové výzvy, nepopísané služby, netreba sa báť a treba ísť do toho. Poviem to na príklade. Po nežnej revolúcii sme boli na zájazde v Lurdoch. Spoznal som tam Štefana, a keď som sa stal riaditeľom charity, prišiel za mnou. Bol predsedom klubu ľudí s Downovým syndrómom a potreboval pomoc.

Zdôveril sa: ,,Môj syn vyzerá ako dieťa, ale už je dospelý človek a po skončení školskej dochádzky začal upadať. Máme problém ho motivovať, nie je tu nič, kde by sa vedel realizovať. Keďže som predsedom klubu, snažím sa jeho činnosť rozvíjať, ale bez peňazí a priestorov je to ťažké.“

Prišla teda iniciatíva zdola a ja som začal rozmýšľať, kde a aký druh služby by bol vhodný. Ekonomika hovorila o tom, že je potrebných aspoň dvadsať ľudí, aby zariadenie bolo vôbec udržateľné. Povedal som mu: ,,Štefan, ak zoženieš viac ako dvadsať, tak pôjdeme do toho spolu.“ Zohnal. A k tomu aj budovu, keď rehoľníci predávali svoj bývalý rehoľný dom. My sme ho zrekonštruovali podľa podmienok hygieny a otvorili.

Dnes je tam denný stacionár, ľudia tam chodia radi, poskytuje im dobrú službu a nazvali sme ho Denný stacionár sv. Štefana. Priateľ Štefan je už nebohý, jeho manželka je klientkou stacionára pre starších ľudí a jeho syn každý deň dochádza do zariadenia, kde sú ľudia s Downovým syndrómom.

Čiže nápad na takýto veľmi potrebný stacionár prišiel zdola, vyžadoval si veľa práce, ale dnes je to pekné zariadenie.

Ako vám v tomto kolotoči zháňania peňazí pomáha Slovenská sporiteľňa?

Pre neziskové organizácie sa úverové zdroje získavajú len ťažko, preto sme potrebovali spoluprácu so silnou inštitúciou. Financovanie je totiž v domovoch sociálnych služieb postavené tak, že peniaze prichádzajú spätne. Najťažšie obdobie je v apríli, máji, keď treba uhrádzať výplaty a my ešte nemáme z čoho. Vtedy som si uvedomil, že by nám pomohlo, keby sme mali banku, ktorá nám poskytne preklenovací úver.

Druhá oblasť, v ktorej spolupracujeme, je, keď potrebujeme zafinancovať rozbeh nejakej služby, keďže z prevádzky naň nemáme. Vieme potom zariadenie spustiť a nájsť zdroje na jeho financovanie.

Dôležitá je aj investičná oblasť, vysoko aktuálna najmä v súčasnej energetickej kríze. Napríklad, keď investujeme do tepelného čerpadla, ktoré bude vyrábať energiu takmer zadarmo, ale bude stáť 100-tisíc eur, tak sa dá dobre vyrátať, že tie peniaze sa vrátia o päť, šesť rokov. Čiže bez toho, aby banka nejakým spôsobom pomohla, sa zariadenie sociálnych služieb v tomto nepohne. Bude síce platiť za energie, ale oveľa vyššiu úhradu, ako keď má tepelné čerpadlo.

Viem si však predstaviť spoluprácu s bankou aj v inej oblasti. Veľa ľudí k nám totiž prichádza práve pre finančné ťažkosti. Ak by však títo ľudia prišli včas a mali by sme finančnú poradňu, v ktorej by ich usmernili, neprišli by o strechu nad hlavou. V našich poradniach tieto služby chýbajú. A ak sa nepomôže rodine alebo jednotlivcovi vtedy, keď ich finančný problém len začína, tak časom väčšinou u nás skončia už ako sociálny problém. Vtedy už potrebujú sociálne bývanie alebo umiestnenie do útulku, nocľahárne či krízového centra pre matky s deťmi. A dobrým finančným poradenstvom by sa tomu dalo zabrániť.