Pri takejto expedícii má človek veľa priestoru na rozmýšľanie. Môže sa o sebe dozvedieť veľa nových vecí. Čo si sa ty o sebe dozvedela a čo ťa cesta na vrchol Everestu naučila?

Mám celý zoznam vecí, čo mi cesta na Everest dala. Vybrala by som však najdôležitejšie. A tými sú sebakontrola, naučila som sa viac ovládať svoju myseľ a emócie. Sebadôvera. Oveľa viac si verím, vidím v sebe omnoho väčší potenciál ako kedykoľvek predtým. A odvaha. Potvrdila som si, že som odvážna. Myslím, že sa mi potvrdilo, že toto všetko v sebe mám a chcela by som to rozvíjať aj ďalej. Ale myslím si, že kontrola mysle je to, čo je najdôležitejšie. Túto zručnosť som začala budovať počas mojich terapií, praktizujem to v horách a pri lezení. Pomáha mi byť viac pripravená na reálny život.

Bojovala si so situáciami, pri ktorých si si myslela, že to nedáš?

Už počas rotácie v prvom tábore, keď sa telo potrebovalo aklimatizovať, som v jeden – pre mňa nekonečný deň po nočnom výstupe – bojovala sama so sebou a s mojimi negatívnymi myšlienkami. Tie do mňa neustále dorážali. Cítila som sa nesmierne unavená a musela som odbíjať negatívne myšlienky, ktoré mi hovorili, že to nezvládnem.

Samozrejme boli to aj prírodné prekážky. Počas samotného Summit Push sa nám na poslednú chvíľu zmenilo počasie. Vietor dorážal rýchlosťou 40 až 50 kilometrov za hodinu. Do tvárí nám metal sneh. Podmienky na výstup boli naozaj ťažké. Pri Hillaryho výšvihu som sa spýtala môjho šerpu Rinjina, či je rozumné pokračovať ďalej. Uistil ma, že to zvládneme.
 

Ťažké bolo, práve pri Hillaryho výšvihu, čeliť smrti. To miesto nebolo pokryté snehom a kameň bol celý zľadovatelý. Musela som si veľmi dobre rozmyslieť, ako umiestniť predné hroty mačiek tak, aby som nespadla. A pri tom sa mi stalo, že som sa pozrela pod seba a zbadala som mŕtveho horolezca, ako pokojne hľadí na nebo. Toto je niečo, čo v sebe stale spracovávam.

Okrem toho, že si bojovala so sebou, bojovala si aj s horou. Akým nebezpečným situáciám pri výstupe aj zostupe si čelila?

Cestou na vrchol, pred Hillaryho výšvihom, sa mi preborila ľavá noha do neznáma. Bolo to presne v tých miestach, v ktorých sa o pár dní neskôr preboril previs a zomreli tam dvaja ľudia, jeden horolezec a jeden šerpa.  

Niečo podobné sa mi stalo aj pri zostupe. Ten je ťažký najmä preto, že je už človek neskutočne unavený a môže strácať sústredenosť. Ja mám však benefit, že mne sa z kopcov a hôr ide ľahšie ako mnohým iným ľuďom.

Som rýchla a tú horu som si rada užívala aj sama – keď to bolo možné. Najhoršie je to na najľahších úsekoch. Tam sa mi aj stalo, že cestou dole, pod takzvaným balkónom, som sa pustila sama. Terén vyzeral relatívne bezpečne. A zrazu som celou nohou prepadla do trhliny až po pás. Zakričala som na šerpu, ktorý bol ďaleko predo mnou, aby sa na mňa pozrel. Bála som sa pohnúť, že sa prepadnem úplne. Musela som sa napokon aj tak vytiahnuť sama. To ma celkom prebudilo. A pritom to vyzeralo ako veľmi bezpečné miesto. Aj preto je vždy potrebné sa uchytiť na fixné laná.
 

Keď kráčaš na Everest, počúvaš iba to ticho okolo?

Sú miesta, kde si môžeš zapnúť hudbu, ja som si občas dala jedno slúchadlo do ucha medzi prvým a druhým táborom. Ale najmä cestou späť, aby sa mi šlo rezkejšie. Počúvať zvuky Khumbu bolo nielen fascinujúce, ale zvyšovalo to ostražitosť a teda aj bezpečnosť. Na Summit Push sa zasa neberie ani gram nepotrebných vecí, je to naozaj nebezpečné miesto, kde je potrebné načúvať len hore.

Čo znamená počúvať horu?

Musíš sa pozerať na kamene, ktoré môžu padať na mnohých úsekoch. Pozerať sa, či sa nespúšťa lavína, odkiaľ fúka vietor a či niekto alebo niečo neletí dole. Zažila som, ako okolo mňa preletela kyslíková fľaša, čo bola naozaj nebezpečná situácia. Je tiež vždy potrebné počuť svojho lezeckého partnera (v tomto prípade šerpu) a je aj dôležité počuť ďalších lezcov.

Určite existujú na Evereste miesta, ktoré si si užila...

Najviac som si užívala ľadopád Khumbu. Patrí medzi najnebezpečnejšie miesta na tejto hore, s mnohými rebríkmi a hlbokými trhlinami v ľade. Počas rotácií a výstupu som ho absolvovala šesťkrát, zakaždým s obrovským rešpektom, ale najmä s radosťou z prekonávania tejto technicky náročnej prekážky. Výstup bol síce náročný, ale o to viac som si užívala všetko, čo mi hora ponúkla - neskutočné výhľady, prírodu, ticho a pokoj.

Okrem toho sa mi nesmierne páčil aj tretí tábor. Je to nádherné miesto v tak zvláštnom položení, že som sa tam cítila ako doma. Neviem to dobre slovami popísať. Spala som v horách už viackrát a tu som sa cítila neskutočne. Možno to bolo výhľadmi, možno krásnym západom slnka. Možno vďaka pohľadom na štíty. Cítila som sa tam euforicky. Inak tento tábor nemajú ľudia veľmi radi, je to najexponovanejší camp. Len pár dní pred naším výstupom tam odfúklo mnohé stany.

Akú rolu hrajú šerpovia? Ako dôležitá bola spolupráca a tímová práca?

Ja som sa mohla na môj tím absolútne spoľahnúť. Rinjin, môj šerpa, je veľmi skúsený. So mnou bol na vrchole Everestu už ôsmykrát. Spočiatku bol tichší a hľadali sme si k sebe cestu. Ale veľmi sme si sadli. On veril mne a ja jemu. Rinjin vyšiel so mnou až hore. Tímová práca je na hore nesmierne dôležitá. Každá, aj malá, chyba môže stáť človeka možnosť výstupu na vrchol a v najhorších prípadoch aj život.

Rinjin mi pomáhal s navigáciou. Upozorňoval ma na nebezpečné úseky a kde sa mám ponáhľať, či dávať si veľký pozor. Taktiež mi pomáhal s reguláciou prídavného kyslíka, a zároveň s  nosením vybavenia. Na samotný vrchol sa už ale veci nevynášajú. Tam som si okrem vody, snackov, kyslíka, vlajok a fotiek neniesla nič.  

Rinjin mi tiež pomáhal robiť štúdiu pod vedením doktora Behrouza o tom, ako sa správa telo prvovýstupcu nad osemtisíc metrov a telo skúseného šerpu.
 

S Everestom sa spája aj naratív, že je skomercionalizovaný, sú tam zápchy a špina.

Ja som sa dostala na horu ako jedna z prvých a vychutnala som si ju v pokoji a tichu. Väčšina ľudí si však plánuje výstup na prvý najlepší deň v sezóne, a to bohužiaľ vytvára zápchy.

K tej špine mám tiež svoj názor. A naozaj sa mi nepáči, ak niekto kvôli trom problematickým úsekom nazýva Everest smetisko. Je to nádherná, posvätná hora, s ťažko, ale verím, riešiteľným problémom.

Základný tábor nebol extrémne znečistený. Je to veľmi regulované... V Base Campe sú policajti a majú tam kontrolu. Napríklad aj toalety sa zbierali a vynášali preč z hory. Osobne som vnímala mikroplasty. Dobrovoľne som sa aj zúčastnila projektu Clean up. Sústredila som sa práve na zbieranie mikroplastov. V prvom a treťom tábore to bolo buď zasnežené, alebo tam naozaj nie je žiaden problém, pretože tam nebolo čo zbierať. V dvojke to je horšie. Odtiaľ sa však ešte dá vyvážať odpad helikoptérou. Problém je až v štvorke. Tá je problematická. Sú tam stany a rôzne veci, čo ľudia za sebou zanechali. Odpad je často primrznutý a je ho náročné vôbec pozbierať. Podľa môjho názoru to chce odhodlaný tím. Nepálska vláda už trénuje ľudí, ktorí plánujú tento odpad odnášať s dronmi. Zatiaľ sú úspešní a verím, že projekt bude pokračovať. Vo všeobecnosti som vnímala, že ľudia vedeli o tom, že nemajú za sebou nechávať odpad.

Ty si spojila svoj výstup s povzbudením žien, aby dosahovali svoje vlastné Everesty. A tiež s darcovskou výzvou s Nadáciou Slovenskej sporiteľne a Nadáciou pre deti pre lepšiu budúcnosť jednorodičovských rodín.

Po celý čas, čo som išla hore, som si spomínala na všetky ženy, ktoré si v živote veľa pretrpeli. Pri každom kroku som myslela na ženy, ktoré sú v násilnom vzťahu a nevedia uniknúť. Tento projekt a symbolizmus bol pre mňa naozaj dôležitý.

Vrátiš sa ešte do hôr?

Ak by som si dala od hôr pokoj, to by bolo akoby mi chýbal kúsok môjho ja. Hory som si zamilovala už pred rokmi a výstup na Everest isto nebol posledný.

Dnes však neviem povedať s určitosťou, kam povedú moje ďalšie kroky. Určite sa chcem do osemtisícoviek vrátiť. Možno to bude Koruna Zeme (7 Summits). Láka ma Antarktída, Vinson Masiff.