Martin Huba: Keď sme si sľúbili vydržať, musíme to dodržať

Keď to premostíme na 17. november, nie je problém, že sa o týchto témach dnes s mladými málo rozprávame? Že je to pre nich často len kapitola v učebnici?

Sme v štádiu tej tretej generácie: máme sa dobre, tak načo o tom hovoriť? Keby vás boli vysťahovali s rodičmi z vily do chlievu na Orave, ako sa to dialo v rokoch 1948 až 1952, keby vám zastrelili brata na hranici, keby ste po dvanástich rokoch prvýkrát videli otca prepusteného z basy – ak mal šťastie a neobesili ho –, tak by ste to chápali.

Nevolám po tom, aby ľudia prechádzali utrpením, ani nebudeme prosiť osud, aby prišli zase šibenice, aby sme zmúdreli. Ale človek sa musí snažiť dopátrať k princípom ľudského bytia cez dejiny, zaujímať sa o osudy ľudí, ktorí sa nenarodili do šťastných pomerov. Nesmie tu byť ľahostajnosť. Dá sa zmúdrieť aj v blahobytných pomeroch. Cez to, že sa zaujímam o veci, že sa snažím pomôcť, kde sa dá, že nájdem dobrodružstvo v tom, že nekradnem, a že vyslovím svoj názor, aj keď viem, že mi to skomplikuje život.

Nepomohla paradoxne súčasná vláda tomu, že mladí začali 17. november lepšie vnímať, keď zrušila tento sviatok ako deň pracovného pokoja?

Samozrejme! (smiech) Konečne sa im niečo podarilo. S tým 17. novembrom to tak brali. Jeden kachličkoval, druhý si nevšimol, že sa niečo deje, tak to zrelativizujú, lebo podľa nich sa vlastne nič nestalo. Alebo naopak, uvedomujú si, že sa stalo až príliš veľa a môže im to skomplikovať život, tak to chceli odsunúť do neutrálu.

Lenže to, čo nerobíte s čistým úmyslom, sa obyčajne obráti proti vám. Zrušenie 17. novembra ako dňa pracovného pokoja nebol dobrý úmysel. A zlý úmysel vás zvyčajne dobehne. Takže to, paradoxne, pomohlo.

November ’89 zblízka

Vy ste 19. novembra 1989 priamo na doskách SND vyhlásili vstup do štrajku a pridanie sa k študentom. Čo ste vtedy prežívali?

Bolo to strašne nové. V určitom zmysle slova to bol pozitívny šok, človek riešil situáciu zo dňa na deň a nestíhal domýšľať dôsledky. Nechceli ste veriť, že je to vôbec možné a že sa to deje tak rýchlo. Pravda je, že na Slovensku bola nesmierne dôležitá aj Sviečková manifestácia, ktorá predbehla všetky tieto udalosti.

Samotný 17. november bol zvláštny. U mňa doma sme s poľským režisérom a s Mariánom Labudom skúšali televíznu inscenáciu. Zrazu niekto zazvonil a vo dverách stál Milan Kňažko a pýtal sa ma: „Maťo, môžem si od teba zavolať do Slobodnej Európy?“ Ja som zmrzol. Netušil som, čo sa deje, a zavolať si vtedy do Slobodnej Európy znamenalo minimálne okamžitý vyhadzov zo zamestnania. Hovorím: „Poď, samozrejme, čo sa deje?“ Milan práve prišiel z Prahy, kde zažil zásah na Národnej triede, a potreboval si overiť správy. V tej sekunde som bol v centre diania. Z noci na ráno nás to zaskočilo v tom najlepšom zmysle slova.

Bola v tom vtedy aj obava? Ešte stále tam bol strach z toho, čo sa môže stať?

Bol tam, samozrejme. Radosť bola spojená s obavou, lebo sme nevedeli, či ti eštebák nezazvoní pri dverách. Napríklad, v čase, keď už bol zrušený štvrtý článok ústavy o vedúcej úlohe strany a mysleli sme si, že je vybavené, tak napríklad v Národnom divadle, počas debaty s divákmi prišla veľká eštebácka akcia v hľadisku a začali vykrikovať: „Však ešte uvidíte!“ Vtedy našťastie Peter Dvorský vstal v lóži a zaspieval Aká si mi krásna, čím týchto vlčiakov spolu s divákmi utíšil.

Tá atmosféra nebola taká jednoznačná, ako sa to dnes vykresľuje. Tí chlapci, lídri na tribúnach pôsobili veľmi odvážne a revolučne, ale keď zišli dole, mali čo robiť, aby sa dali dokopy. Študenti FTVŠ - telocvikári im robili akúsi ochranku, taký ľudský zvon, dali hore ruky a pod týmto krytím ich vyprevádzali, lebo sa neustále čakalo, že z nejakej pasáže príde útok. Bolo to sprevádzané obrovským nervovým vypätím a strachom. Preto dnešná ľahostajnosť k týmto udalostiam nie je na mieste.

Herci a divadlá vtedy zohrali zásadnú spoločenskú rolu.

Môžem povedať, že som bol hrdý na to, akú funkciu vtedy herci zohrali. A dnes, po 37 rokoch vám povie ministerka, že nemáte právo zasahovať do verejných záležitostí, škoda slov. Vtedy si herci tú spoločenskú funkciu splnili. Naše kamarátky šepkárky sedeli v šatniach pri telefónoch ako informačná služba a hlásili nám: „Choďte tam, tam je zle.“ Vzniklo to strašne spontánne.

A páči sa mi, že si z toho my, čo sme tam boli, nerobíme zásluhy. Je dôležité hovoriť o tom, čo sa dialo, ale netreba sa na tom priživovať a vyžadovať: „Teraz mi ďakujte.“ Je dobré, byť kultivovane zdržanlivý pri upozorňovaní na vlastné zásluhy.

Sila pokoja

Vy aj pani Vášáryová ste na tribúnach v roku 1989, ale aj neskôr na zhromaždeniach Za slušné Slovensko, vystupovali s veľkou noblesou a rozvahou. Dokážete ľudí presvedčiť práve týmto pokojom?

Váš pokoj a schopnosť presvedčiť úzko súvisia s mierou vašej vnútornej istoty, že zastávate pravdu. Taliansky spisovateľ Luigi Pirandello nás učí, že každý má svoju pravdu. Ale keď ste na rozhraní ciest a neviete sa rozhodnúť, ktorá vedie k pravde, vždy sa rozhodnite pre tú najťažšiu. Tam je pravdepodobnosť, že vás priblíži k pravde, najväčšia.

Ľahšie cesty sú obyčajne vystlané mäkším materiálom. Ale ak sa vyrovnáte s tým, že chcete večer zaspať bez výčitiek svedomia, dodá vám to zvláštny pokoj. A pri komunikácii s ľuďmi tento váš pokoj vie preskočiť na publicum. Začnú vás naozaj počúvať, nielen vás pozorovať ako objekt. Ako herca ma najviac teší, keď diváci idú v myšlienkach s vami. K tomu je takýto pokoj nevyhnutný.

Dajú sa aj dnes s pokojom dosiahnuť zmeny, keď je v spoločnosti toľko hnevu?

Pozor, pokoj neznamená netečnosť. Pokoj vás niekedy prinúti vyceriť zuby. A keď ich vyceríte s pokojom, je to oveľa funkčnejšie, ako keď to spravíte v hystérii. Okolie presvedčíte sugestivitou argumentu viac než exhibíciou.

Hystéria a davový hnev síce fungujú ako nosič, dodajú na chvíľu odvahu a silu, no majú svoj múr, do ktorého narazia, a vtedy sa vám to vráti. Musíme hnev pretaviť do rozumnej argumentácie. Nemyslím si, že ľudí na námestia prináša len hnev. Ten je len sekundárnym produktom niečoho hlbšieho, toho, že ste sklamaní a odmietate sa zúčastňovať na špinavostiach. A tam, kde sú demonštrácie pokojné a argumentačné, majú ďaleko väčší význam, ako keď vyústia do násilia.

Sľub, ktorý platí dodnes

Pieseň Sľúbili sme si lásku teraz nanovo prespievali ADONXS a Emma Drobná. Ako si na ňu spomínate z tých novembrových dní?

Emília Vášáryová pri jednom vystúpení pred davom ľudí veľmi úpenlivo volala po tolerancii a láske. Tá pieseň Ivana Hoffmana vznikla rýchlo a spontánne a rovnako prirodzene sa stala hymnou tých dní. Nesie v sebe určité tajomstvo. Hotová pravda nejestvuje, jestvuje len cesta za pravdou. A ak sme si sľúbili ísť za pravdou a vydržať, je to téma na celý život. Koľko ste ochotní za to dať a ako zodpovedne pristupujete k sľubu, ktorý ste dali. To je dodnes otvorená otázka.

Myslíte si, že dnešná spoločnosť drží ešte tieto sľuby, čo sme si dali v novembri 89?

Myslím, že dnešná spoločnosť čaká na svoju pesničku, v niečom sa to vyvŕbiť musí. Žijem v nádeji, že ľudia sú už pomaly prejedení falošnosti, kradnutia, zneužívania moci a povyšovania podpriemeru za métu. Mám pocit, že sa už tak intenzívne dotýkame ľudského dna, až je tu nádej, že sa od neho odrazíme.

Musí nastať vnútorná potreba väčšiny po kultivovanosti a nezištnej pomoci v drobných veciach. My máme od boľševika v sebe zakódovaný strašný pocit krivdy: „Bolo vám ublížené, preto máte právo robiť to, čo uznáte za vhodné, aj zlé veci.“. Tento pocit ukrivdenosti vedúci k nenávisti je zlá cesta k spravodlivosti.

Najnebezpečnejšie je, keď sa živí pocit krivdy voči vzdelaným ľuďom a buduje sa averzia k vzdelancom. Slovenský národ mal tú smolu, že keď sa tu už aj vytvorila vzdelaná vrstva, v roku 1948 odišla, po roku 1968 znovu odišla a odchádza aj teraz. Nie sme taký veľký národ, aby sme si mohli dovoliť nechrániť si vzdelanosť.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť do tohto projektu Slovenskej sporiteľne pripomínajúceho November '89?

Pretože som presvedčený o nutnosti morálneho pozdvihnutia spoločenského vedomia tejto krajiny. Myslím si, že 17. november bol po Slovensko národnom povstaní jedným z najsilnejších momentov, kedy mal tento národ právo veriť v prítomnosť morálky v jeho spoločnosti. Všetky aktivity, ktoré prebúdzajú morálku, slušnosť a kultúrnosť, zo srdca rád podporujem.

Čo by sme si mali sľúbiť dnes?

V tej piesni sa spieva: „Sľúbili sme si vydržať.“ Tak si musíme vzájomne sľúbiť, že vydržíme. Že vydržíme kráčať za pravdou, aj keď je to tá najťažšia cesta. A že si v tom mladí, stredná generácia aj starší budeme držať palce a dodávať sily, aby sme ten sľub skutočne dodržali.