ADONXS: Keď nám slobodu začnú brať, paradoxne si uvedomíme, aká je vzácna

Čo pre teba osobne znamená 17. november?

Myslím si, že je to veľmi jednoznačné. Tento dátum a celkovo všetko, čo sa spája s vybojovanou slobodou, úplne prirodzene súznie s mojimi hodnotami. Veľmi ma oslovilo aj to, ako túto tému nedávno spracoval vzdelávací projekt Dejepis Inak. Ako najhlasnejší príklad použil príbeh speváčky Adély Jergovej. Jej maminka nemohla zažívať tie podnetné inšpirácie a hrať hudbu, ktorú chcela. No o generáciu neskôr Adéla vyrástla v slobodnom svete, mala prístup k inšpiráciám a stala sa z nej globálna ikona. Dnes môže slobodne cestovať a živiť sa vlastnou tvorbou. Presne to cítim aj na svojej vlastnej ceste a kariére. Možnosť tvoriť, cestovať a autenticky sa vyjadrovať vnímam ako priamy dôsledok toho, čo sa tu v novembri 1989 stalo. Nad ponukou byť súčasťou tejto iniciatívy som preto vôbec nemusel dlho premýšľať.

Siahnuť na kultovú hymnu Nežnej revolúcie Sľúbili sme si lásku chce odvahu. Ako vyzeral samotný proces a koncept s Emmou Drobnou?

Cieľom bolo zachovať čo najpôvodnejší aranžmán a nájsť polohu, ktorá by skladbe dala nový šat, no zároveň úctivo zachovala pôvodnú verziu. Zvolili sme preto budúci čas v refréne a dohodli sa, že základom zostane gitara. Na tom sme potom vystavali dvojhlasy. Formou sme to chceli priblížiť nášmu katalógu, keďže to vychádza ako náš oficiálny track. Trochu sme sa pohrali aj s nahrávaním a mixom hlasov p,oužili sme princíp á la Bon Iver. Namiesto toho, aby bol hlavný vokál v strede, sme nahrali dva nosné hlasy po stranách a do stredu sme umiestnili jemnejší falzet. To vytvorilo úplne iný, moderný priestor. Dokonca sme museli orezať všetky nádychy, ktoré sa bežne v skladbách nechávajú pre prirodzenosť. Tu to paradoxne fungovalo presne naopak. Gro a duša skladby však zostali neporušené.

Stretla som sa už aj s tým, že skladba na prvé počutie môže ľuďom evokovať skôr love song než revolučnú pieseň. 

Ono to k tomu trošku zvádza. Sme tam dvaja, znie mäkká slovenčina a navyše sme v novembri, čo prirodzene ťahá atmosféru smerom k Vianociam. Dokonca sme v štúdiu cielene bojovali s tým, aby to nepôsobilo vianočne, a vynechali všetky zvončeky. Ale to, že v tom niekto počuje love song, vôbec nie je zlá spätná väzba. Volá sa to Sľúbili sme si lásku, takže na istej úrovni by to romanticky fungovať mohlo. Vnímam to ako určitú manifestáciu a romantizáciu budúcnosti.

Refrén znie: „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len.“ Čo tie slová znamenajú pre teba?

Ak odídeme z romantickej roviny, znamená to pre mňa empatiu, ochotu počúvať sa a porozumieť si. Často sa pozeráme na problémy len z vlastnej perspektívy a projektujeme si tam svoje osobné boliestky. Zastaviť sa, vžiť sa do pozície toho druhého a nezačať hneď útočiť – to je pre mňa tá láska a schopnosť vydržať. To, že s niekým nesúhlasím, predsa neznamená, že sa musíme nenávidieť. Naopak, pri nesúhlase môže vzniknúť konštruktívna debata. Buď si na konci povieme, že naďalej nesúhlasíme a je to okej, alebo sa navzájom ovplyvníme. A keby to malo prerásť do zbytočnej hádky, nemusíme spolu zostať v jednej miestnosti.
 

Súčasťou projektu je aj dokument s Martinom Hubom, ktorý v novembri ’89 stál priamo na tribúnach a vyhlasoval štrajk divadiel na podporu študentov. Čo pre teba znamená rozprávať sa s ním?

Pristupujem k tomu s obrovským rešpektom. Pán Huba je mimoriadne vážený režisér, profesor a herec, ktorý zosobňuje pokoj a kultivovanosť. To, že sa vtedy takáto osobnosť postavila za študentov a dodnes je proaktívny, či už vystúpením na Pohode, alebo v iných občianskych iniciatívach, vôbec nie je samozrejmosť. Táto kontinuita je vzácna a u mňa vyvoláva hlavne obrovskú vďačnosť. Dialóg medzi jeho a našou generáciou je kľúčový, aby sa tá pamäť nestratila.

Projekt vznikol v spolupráci so Slovenskou sporiteľňou. Nemal si dilemu spojiť sa s komerčnou inštitúciou pri takejto téme?

Slovenská sporiteľňa bola vôbec prvá inštitúcia na Slovensku, ktorá po zrušení dňa pracovného pokoja oficiálne vyhlásila, že svojim zamestnancom dáva 17. novembra voľno. Byť pionierom a urobiť takéto odvážne gesto ako prvý je nesmierne dôležité – spustilo to vlnu, ku ktorej sa pridali ďalšie firmy. Týmto si ma jednoznačne získali. Už v minulosti sme spolupracovali na festivale Lovestream pri projekte študentských brigád, takže naše prepojenie cez hudbu a hodnoty dávalo zmysel už skôr. Ten postoj k 17. novembru bol však kľúčový.

Vnímam veľmi pozitívne, keď sa súkromné či nadnárodné firmy na Slovensku neboja postaviť na stranu hodnôt, ktorým veria. Pokiaľ firmy využívajú svoj dosah na to, aby otvárali dôležité spoločenské témy, kvitujem to.

Svet aj domáca scéna prechádzajú turbulentným obdobím. Čo by sme si mali sľúbiť dnes, či už globálne, alebo aj lokálne? Máš pocit, že slobodu musíme dnes opäť aktívne brániť?

Lokálne by sme si mali sľúbiť väčšiu úprimnosť k samým sebe. Tam to totiž celé začína. Keď budeme úprimnejší k sebe, otvorí sa nám cesta k sebarozvoju a k empatii, ktorú potom môžeme posúvať ďalej.

A celospoločensky si musíme sľúbiť, že si nenecháme vziať slobodu. Rozhodne áno. Dnes vidíme, aká je spoločnosť rozdelená, koľko je v nej zbytočného hnevu a ako ľahko sa útočí na inakosť. Mali by sme si sľúbiť, že sa nebudeme navzájom odcudzovať len preto, že sme každý iný, že máme iné predstavy o živote alebo inú identitu. Sloboda a možnosť žiť autenticky nie sú samozrejmosť, ktorú máme garantovanú navždy. Stačí veľmi málo a priestor, ktorý sme považovali za prirodzený, sa začne zmenšovať. Pokiaľ nám vládnu ľudia, ktorí majú tendenciu vytvárať reštrikcie, musíme si denne pripomínať, že si slobodu nenecháme vziať. Musíme si ju strážiť. A to začína práve pri vzájomnom rešpekte.