Veronika Lušpaiová

Veronika Lušpaiová

Pôsobí nežne a trochu placho, ale keď začne rozprávať o svojej najväčšej záľube – folklóre, zrazu hovorí sebaisto, rozžiari sa a snaží sa mi vysvetliť, že folklór sú pre ňu oveľa viac ako len kroje, piesne, tance, precestovanie celého sveta so súbormi. Folklór je pre Veroniku Lušpaiovú, tímlíderku z Retailového procesného centra v Banskej Bystrici, zmyslom života, životnou filozofiou a rozhodne nie len trendom, ktorý je práve „in“.

Musíme uchovávať folklór, aby sme nezabudli odkiaľ pochádzame a kým boli naši starí a prastarí rodičia. Mala som už možnosť navštíviť veľa krajín, ktoré keby mali aspoň z časti náš folklór, naše tradície a naše kroje, nedali by si ich za nič. Je to hodnota, ktorú nám zachovali generácie pred nami a preto by sme sa k tomu ani nemali inak stavať, len s úctou,“ hovorí Veronika a vie prečo. Minuloročné Vianoce prežila prvýkrát mimo domov v Austrálii, v Melbourne aj s folklórnym súborom. Pozvali si ich krajania z Dolnej Zeme, ktorí sa síce vzdali vlasti, ale folklóru sa vzdať nedokázali. Tri týždne, ktoré Veronika v Austrálii prežila, boli pre ňu aj potvrdením jej folklórnej filozofie. „Krajania sa združujú ako komunita a práve folklór ich spája, nacvičujú tance, piesne, choreografie... Stretávajú sa celé generácie, oslavujú svoje narodeniny, svadby... Bývali sme v rodinách, čo bol pre nás úplne iný zážitok, keďže väčšinou na zájazdoch sme v hoteloch. Bolo to skutočne veľmi emotívne, keď sme odchádzali, aj sme si poplakali,“ hovorí dojato Veronika.  Na Štedrý deň spievali v kostole koledy a na večeru sa všetci spolu zišli, aj keď bez kapustnice, pretože tá sa v Austrálii zohnať nedá. „Vážili si to, že mali možnosť byť súčasťou tradičných zvykov svojej rodnej krajiny, vlasti, pretože im tá autenticita chýba. Na oplátku nám poukazovali všetko možné zo svojej novej vlasti – videli sme krásne národné parky, mestá, kúpali sme sa v oceáne,“ nadšene dodáva Veronika.

So súborom sa snažia každý rok niekam vycestovať, pomáhajú si grantmi,  zbierajú 2 % z dane... Vďaka folklóru precestovala Malajziu, Taiwan, Borneo, Srbsko, Rumunsko, Maďarsko, Poľsko, Českú republiku ... Usmieva sa a nadšene hovorí, ako sú zo súboristiek, hlavne tých blonďatých, vždy nadšení Ázijci. „V Taiwane sme navštívili aj miestnu školu a žiaci boli takí ohúrení našimi dievčatami, ktoré majú dlhé blond vlasy, že za nimi chodili ako za princeznami. Pre nich je to zvláštne, že máme každá inú farbu vlasov a nemáme šikmé oči. Máme neskutočné množstvo zážitkov z ciest, ale hlavne sme dobrí priatelia aj mimo súbor,“ vysvetľuje.

Neobjavený Novohrad

Veronika začala vnikať do tajov folklóru v Lučenci. Najprv sa ako osemročná dala na spoločenské tance, ale tom jej učaroval folklórny súbor. Z detského prešla plynule do dospeláckeho, kde funguje doteraz a aj keď tam nie je až tak často, pretože momentálne býva v Banskej Bystrici, stále ju berú ako starú tanečníčku. Pre Veroniku je Novohrad (región v okolí Lučenca) zároveň veľkou inšpiráciou, pretože podľa nej sú miestne folklórne zvyky ešte stále málo objavené, napriek tomu, že sú takisto krásne. Smeje sa, že našťastie ju doma berú ako starú tanečníčku, takže hocikedy príde, zapadne to súboru bez problémov.

Aj keď je Novohrad Veronikinou srdcovkou, vraví, že celoslovenský pohľad na folklór dostala v univerzitnom súbore Mladosť, v ktorom pôsobí v Banskej Bystrici. Choreografie sú totiž z celého Slovenska. Vďaka súboru má Veronika nielen možnosť cestovať po svete, ale dokonca sa zoznámiť aj s modelingom. „Môj celý život sa akosi prepája s folklórom. V poslednom čase je folklór v kurze a rôzne tradičné vzory sa začínajú objavovať aj na oblečení. Mladá módna návrhárka Janka Gavalcová sa k týmto koreňom vracia a robili sme jej s dievčatami zo súboru modelky na jej módnej prehliadke,“ hovorí Veronika a zdôrazňuje, že to nie je zďaleka posledná možnosť, ktorú jej záľuba ponúka.

V poslednom čase začala Veronika chodiť aj čepčiť nevesty na svadby. Je to pre ňu magická chvíľa, keď spev, sviečky a ticho vytvárajú atmosféru zmenu stavu dievčaťa na ženu. „Je mi ľúto, keď sa tento okamih berie len ako spestrenie svadby a mnohí svadobčania sa počas neho rozprávajú. Práve to mi prekáža na súčasnom chápaní folklóru, je to pre mnohých len niečo, čo je „in“ a nevnímajú to ako naše korene a tradície, ku ktorým by sme mali mať prirodzenú úctu.

Napriek všetkému povrchnému ponímaniu vecí, je Veronika rada, že sa folklór sám o sebe vracia ku svojej autenticite. Podľa nej to cítiť aj na choreografiách, ktoré už nemusia byť ako „spartakiáda“, keď tancujú všetci rovnako. „Je veľa autorov choreografií, ktorí sa inšpirujú minulosťou a na základe autentických záznamov vytvárajú čosi nové, ale zároveň tradičné,“ dodá.

Tréningy stíha

Folklórom žije Veronika už 19 rokov a ako vraví, nie je to šport, ktorý musí v nejakom veku zavesiť na klinec, bude ho robiť dovtedy kým sa bude dať. „Myslím si že svoje folklórne sny si plním priebežne, keď sa môžem spolu so súborom každoročne zúčastňovať najväčších folklórnych festivalov na Slovensku a medzinárodných festivalov po celom svete. Ale aj tak doma je doma, veď len také hľadisko vo Východnej alebo v Detve vie usadiť až 8000 divákov a môcť tancovať na javisku a pozerať sa na toľko folklórnych nadšencov je úžasný zážitok. A tá neopísateľná atmosféra. Samozrejme s tým súvisia aj cestovateľské sny – krajiny ktoré by som bez súboru asi nikdy nenavštívila a ak aj hej, nikdy by som sa nestretla s tými úžasnými ľuďmi a nevidela tie krajiny z takého uhla pohľadu ako je to „z javiska“.

Na to, aby sa dostala na javisko však musí pravidelne trénovať. Zvyčajne je to dvakrát týždenne a ak sa blíži nejaké vystúpenie, býva jeden tréning navyše. Nesťažuje si. Tréningy vie s prácou skvele zladiť. „A ak náhodou prídem na tréning neskôr, nič sa nedeje, veď je nás takých viac, ktorí pracujeme, s tým sa počíta,“ doplní. Kolegovia o jej vášni k folklóru samozrejme vedia a Veronika mala priestor im o svojich zážitkoch porozprávať. S kolegyňami, s ktorými sa stretá aj mimo prácu, si vraj sem – tam v práci zanôtia. „Jedna kolegyňa má veľmi rada pesničky, a keď náhodou zabudne slová, príde za mnou a potichu si zaspievame.

Sporka je pre Veroniku, ako vraví, prvý riadny zamestnávateľ a vždy chcela pracovať pre niekoho so zvučným menom. „Keď pracujem pre veľkého zamestnávateľa mám pocit, že sa mám vždy o koho oprieť.“ V apríli bude mať svoje prvé trojročné pracovné výročie a posledný rok má už aj svoj tím.  Veronika študovala ekonómiu, ale vďaka práci získala ešte väčší rozhľad o finančnom svete. „Baví ma, že mám možnosť neustále sa niečo nové naučiť a spolu s mojimi kolegami hľadáme nové riešenia a možnosti pre klientov našej banky. Môžem byť vďačná, že mám okolo seba ľudí, s ktorými si poradíme v každej situácii.

×
Mobilná aplikácia George
Slovenská sporiteľňa, a.s.
Teraz na Google Play
Zobraziť