Michal Čúzy

Michal Čúzy

Pred štyrmi rokmi by mu určite nenapadlo pilovať karateristické údery aj vo výťahu. Karate ho však opantalo a stalo sa preňho nielen športom, ale životným štýlom celej jeho rodiny. Aj teraz v lete ho nečaká leňošenie na pláži, ale sústredenie a na jeseň trénerské skúšky. Michal Čúzy jednoducho žije pre karate.

Na karate začal chodiť môj starší syn a potom aj ten mladší. Trénera im robil kamarát, ktorého som dlhé roky predtým nevidel. Povedal mi: čo tu sedíš, poď sa hýbať s nami. Viete si predstaviť, ako hlúpo som sa cítil, keď som mal ja, taký starý chlap, cvičiť s malými deťmi. Ale nakoniec som sa odhodlal. Keď som nechal deti vyhrať, vždy mali úžasný pocit, že zdolali dospeláka,“ nákazlivo sa smeje Michal. Postupne začal pociťovať zmeny aj na svojom tele, ktoré bolo ohybnejšie, pribudla mu energia, bolo mu jednoducho lepšie. Bohužiaľ, jeho kamarát a tréner v jednom podľahol rakovine. „Mal som vtedy pocit, že mu to všetko, čo do detí aj do mňa vložil, musím nejako oplatiť,“ hovorí a vysvetľuje, že začal ešte pravidelnejšie cvičiť, aby sa v karate mohol zdokonaľovať a „páskovať“, teda odborne sa posúvať.

Keďže trénerov bolo málo, začal tiež trénovať deti a nahovoril aj ďalších rodičov, aby sa k nemu pridali. „Robíme to zo zábavy, pre tie decká, aby sme spropagovali karate. Nie je to len šport, ale dáva nám to aj duchovný rozmer. Deti sa musia sústrediť, rozmýšľať,“ objasňuje, ale aj tak sa v tom trochu strácam, pretože až do stretnutia s pánom Čúzym bolo pre mňa karate v kategórii šport. Deti, ktoré cvičia karate, sú podľa Michala sústredenejšie, viac uvažujú nad tým, čo robia. Zároveň sa v Karate – Kixbox klube Pezinok (budúci rok oslávia už 35. výročie) učia spolupatričnosti. Staršie deti sa snažia pomôcť mladším, nasmerovať ich a opraviť v pohyboch, ktoré nerobia správne.

Ako hrdý tata rozpráva o svojich dvoch ratolestiach, ktoré celý rok trénujú, súťažia a žijú, takisto ako ich otec, pre karate. „Mladší je trošku šikovnejší ako starší, ale ten je zase skôr intelektuál. Vie, že nemusí vyhrať, no do súťaže ide s tým, že môže vyhrať. Pred dvomi rokmi vyhral s majstrom Európy, ale aj prehry so skúsenejšími zápasníkmi sú hodné pochvaly,“ zamýšľa sa.

Zdokonaľovanie pohybu

Karate sa dostalo do Sporky vďaka Michalovi Čúzymu práve cez detský Hydepark. So svojimi zverencami zacvičili zopár zostáv, cvikov a hneď potom sa mu ozvali kolegyne, ktoré si povedali, že to takisto skúsia. Karate nemá totiž žiadne obmedzenia veku ani pohlavia. (A vraj ženské pohlavie je niekedy v tomto športe tvrdšie ako chlapi.) Nakoniec sa vyformovala skupinka Sporkárov, ktorí pravidelne každý štvrtok cvičia „katu“, súborné cvičenie, ktoré je výsledkom tréningov. V preklade to znamená, že sa učia ako udierať, blokovať údery, stáť. „Možno sa to zdá na prvý pohľad jednoduché, ale v každom pohybe, údere je veľká sila. Trénujeme každý pohyb, aby bol priam dokonalý,“ dodá Michal, ktorý vďaka svojmu zanieteniu napreduje v karate veľmi rýchlo. Zámerom je podľa neho hlavne si spolu zacvičiť a mať z toho dobrý pocit. „Karate je ako jóga, ale je dynamickejšie. Precvičí sa celé telo. Najprv sa učíme pohyb, aby sme vedeli narábať s intenzitou pohybu a potom zapájame hlavu, aby sme sa vedeli sústrediť na detail trasy pohybu, či už ruky, nohy... Pri ukončení sa musí „zaťať“ celé telo, aby bol cvičenec pripravený na protiútok. Pri údere „kime“ ide o zatnutie a odovzdanie energie cez ruku na nepriateľa,“ hovorí.

Keď vyzvedám, koľkokrát použil proti niekomu karate, neveriacky sa na mňa pozrie a vysvetlí, že karate patrí do telocvične, nie na ulicu. Netrénovaný protivník by totiž mohol veľmi zle dopadnúť, pretože neovláda to, čo karatisti. „Radšej by som ušiel, ako by som mal niekomu ublížiť,“ smeje sa a dodá, že snáď by karate mohol použiť len na svoju obranu, určite však nie na útok.

Každé ráno začína Michal Čúzy s karate a vraj mu dodá energiu na celý deň. Jednotlivé pohyby si často precvičuje aj v mysli, aby sa zdokonalil. Hoci je stále len žiak, má vyššie ambície a hlavne chce absolvovať trénerské skúšky. Najvyšší desiaty dan, červený, má na svete vraj len zopár ľudí. Skúšam, či ambície pána Čúzyho nesmerujú až k tejto méte: „Keby som mal červený, klaňali by sa mi všetci karatisti na svete (smiech). Pohyb je rovnaký, ale to odovzdanie sily a koncentrácia je úplne iná. Človek sa dokáže naučiť všetko, len musí trénovať. Verím, že teraz spáskujem a budem už niečo viac ako učeň,“ dodá skromne, ale jeho zadumaný pohľad tak trochu napovedá, že hoci je k desiatemu danu dlhá cesta, pre Michala Čúzyho neexistuje nič nemožné.

×
Mobilná aplikácia George
Slovenská sporiteľňa, a.s.
Teraz na Google Play
Zobraziť