Gastroenterologička Zuzana Pastiriková: Od nemocničnej práce k vlastnej ambulancii

Aká bola vaša cesta ku gastroenterológii? Jasná, či skôr kľukatá?

To druhé je výstižnejšie. (smiech) Vyštudovala som Univerzitu Palackého v Olomouci, kde sa študovalo naozaj výborne. A hneď po škole som začala robiť na bežnom internom oddelení v úžasne vybavenej nemocnici. Boli sme malý, ale veľmi dobrý kolektív. Nebyť môjho manžela na Slovensku, v Čechách určite zostanem. Chcela som však, aby moje deti poznali starých rodičov a mali s nimi vzťah, čo aktuálne pre mňa predstavuje veľmi vysokú hodnotu.

Prečo ste si vybrali práve tento odbor?

Počas mojej práce na internom ma to stále ťahalo ku gastroenterológii. Vždy sa mi páčili endoskopie a vyšetrovanie pomocou zobrazovacích prostriedkov, napríklad ultrazvuku. Keď som začala sonografovať, odrazu do seba jednotlivé diagnózy zapadali a vzájomne sa prepájali. Zdalo sa mi úžasné pozrieť sa do vnútra pacienta. Napríklad pri podozrení na žlčníkový záchvat viem hneď vyhodnotiť, či to reálne bol alebo nebol záchvat.

Ako ste pri súčasnom nedostatku zdravotných sestier našli takú, s ktorou ste si vo všetkých smeroch sadli?

Mala som šťastie. Moja sestrička so mnou pracovala už v predchádzajúcom zamestnaní. Tam sme sa zoznámili a zistili sme, že nám to spoločne klape. Pri rozhodovaní o vlastnej ambulancii bolo teda jasné, že do toho ideme spolu. (smiech) Za veľké plus tiež považujem, že si ľudsky veľmi rozumieme a máme aj rovnaký pohľad na viaceré veci. V práci sa mi páči jej prístup k pacientom a zodpovednosť. Nemá problém naučiť sa niečo nové.

Vybudovanie ambulancie je zrejme finančne náročné. Vstupné náklady vo forme prístrojového vybavenia určite stoja nemalé čiastky. Ako ste financovanie riešili?

Máte pravdu, finančne to jednoduché nebolo. Vybavenie ambulancie je poriadne drahá záležitosť. Hlavne, ak chcete vykonávať medicínu v súlade s najnovšími doporučenými postupmi. Mala som vlastné úspory, ale to nestačilo. 

S čím konkrétne pomohla Slovenská sporiteľňa?

Ako lekárka nie som odborníčka na financie. Vďaka svojej práci v ambulancii neďaleko Slovenskej sporiteľne v Trnave som sa zoznámila so zamestnancami banky. Banka má Program pre lekárov a lekárky, ktorí chcú otvoriť vlastnú ambulanciu. Špecialisti banky majú prehľad, s akými problémami sa začínajúci podnikateľ borí.

Adriana Rakúsová spolu s kolegom Martinom Janišom z tohto programu mi pomohli zorientovať sa v bankových produktoch, v tom čase som o úveroch a lízingoch toho veľa nevedela. Pomohli mi odhadnúť, akú budem potrebovať výšku úveru a lízingu. S Adrianou sme spoločne nastavili splácanie tak, aby som to bola schopná splácať a nezruinovalo ma to hneď na začiatku. Dovolilo mi to zvládnuť strach z podnikania a obavy, či to ako lekárka všetko zvládnem tak, aby mi zostal dostatok času na pacientov, ale aj na rodinu.

Banka mi poskytla úver, ktorý som potrebovala na zariadenie a vybavenie ambulancie. Vďaka úveru som mohla kúpiť potrebný nábytok, IT techniku, a celkovo sa mi podarilo na úvod pripraviť priestory pre pacientov tak, aby sa už pri vstupe u mňa cítili príjemne.

Akým spôsobom sa k vám pacienti môžu dostať? Potrebujú výmenný lístok alebo môžu prísť aj ako samoplatcovia bez lístka?

Výmenný lístok je fajn najmä vtedy, ak je na ňom napísaný dôvod, prečo obvodný lekár pacienta posiela práve k nám a čo od vyšetrenia požaduje.

Často sa však stáva, že pacienti prídu bez lístka a dodajú ho spätne. Alebo sa objednávajú aj bez odporúčania. Ide najmä o  mladších pacientov, ktorí poznajú svoju rodinnú anamnézu, majú v rodine nejaký problém a chcú ho riešiť preventívne. Prídu sa tiež vyšetriť rodičia dieťaťa s celiakiou, aby vylúčili toto ochorenie aj u seba. Prichádzajú aj pacienti s pozitívnou rodinnou anamnézou, ktorá sa týka kolorektálneho karcinómu, či skutočnosti, že niekto z rodiny sa liečil na rakovinu hrubého čreva. Dajú sa vyšetriť skôr, než sa objavia ťažkosti, čo považujem za správny prístup.