Prečo horský vodca nevyhodnotil situáciu skôr a neprerušil výstup, aby sa tomu predišlo?

Je to problém v menej bohatých krajinách, ako je Nepál, kde medzi spoločnosťami poskytujúcimi služby horských vodcov a bohatými klientmi existujú veľké ekonomické rozdiely. Ak leziete v Európe, USA alebo Kanade a nedosahujete požadovanú úroveň, horský vodca povie: „Vraciame sa,“ pretože jeho živobytie nezávisí od toho, či vás dostane na vrchol. V Nepále sa však vyskytujú situácie, keď živobytie horských vodcov, ich schopnosť posielať deti do školy a zabezpečiť rodiny závisia od toho, či dostanú klienta na vrchol a získajú veľké prepitné. To ich môže motivovať, aby vás na vrchol dostali. Je to veľmi odlišná ekonomická dynamika. Prvoradé je dostať týchto chlapov z hory. Potom začnete premýšľať v širších súvislostiach: musíte horským vodcom dať možnosť rozhodnúť, že sa klienti majú obrátiť a vrátiť.

Keď je vrchol takmer na dosah, môže byť ťažké prijať, že sa musíte vrátiť. Čím sa v takej situácii riadite pri rozhodovaní? Je ťažké posúdiť ju objektívne?

Určite to môže byť ťažké. Ak postupne získavate skúsenosti tým, že zdolávate náročnejšie výstupy a hory, naučíte sa, čoho ste schopní. Ľudia sa často dostanú do problémov, keď im chýbajú takéto hlboké skúsenosti a rovno sa pustia do vyššej hory. Pomyslia si: „Na Mont Blancu som zo seba vydal naozaj veľa, takže zo seba môžem vydať naozaj veľa aj na Evereste,“ bez toho, aby zažili ten obrovský rozdiel v náročnosti. Potom sa cestou nahor dostanú do problémov a uvedomia si, že sa možno nedokážu dostať dole. Pri rozhodovaní vás musí viesť vedomie, že dostať sa na vrchol nie je všetko. Musíte si zachovať nadhľad a mať v živote väčšie ciele, za ktorými idete. Dúfam, že vás lezenie baví natoľko, že sa obrátite, pretože si chcete celý ten zážitok dopriať znova. Niektorí ľudia sa dostanú do problémov, keď ich vrchol úplne ovládne. Hovorí sa tomu vrcholová horúčka. Dosiahnutie vrcholu sa stane súčasťou ich identity namiesto toho, aby to bol zážitok, ktorý prežívajú. Musíte si dať pozor, aby vám vrchol nediktoval, čo máte robiť.
 

Keď ego prevládne nad zdravou ambíciou, môže to byť nebezpečné. Podnikateľom sa však často hovorí, aby sa nikdy nevzdávali. Ako odlišujete vytrvalosť od zotrvávania pri zlom nápade?

Je to zaujímavá otázka a myslím si, že pravdivá odpoveď je, že to nie vždy dokážete rozlíšiť. Ľudí, ktorí uskutočnia úžasné nápady, často spočiatku považujú za bláznov. Idú proti prúdu a potom všetci hovoria: „Páni, vy ste génius. Prišli ste na niečo úžasné.“ Myslím si, že vás môže viesť predstava straty, ktorú si môžete dovoliť. Ak do podnikania stále nalievate peniaze a ohrozujete zdravie svojej firmy, pamätajte, že vaši zamestnanci a ich rodiny sú od tohto príjmu závislí. Keď na seba vezmete také veľké riziko, že by neúspech položil všetko, je čas to prehodnotiť.

A čo ak podnikáte sám?

Ak pracujete sám, nemáte zamestnancov a nie ste odkázaný na podnikanie, aby ste si mohli platiť bývanie, potom pravdepodobne môžete riskovať všetko, ak naozaj nemáte čo stratiť. Len nezabúdajte, že vás má poháňať to, čomu skutočne veríte vo svojom srdci. Každý má iné životné skúsenosti, iné povinnosti a iné dôvody, prečo riskuje. Uistite sa, že vás poháňajú vaše skutočné motivácie a že sa neženiete za predstavou úspechu niekoho iného. Ak si užívate cestu, potom úspech v skutočnosti neurčuje výsledok. Rovnako ako pri výstupe na horu: užívajte si cestu, nie vrchol.

Ktoré vlastnosti vášho starého otca považujete za najdôležitejšie pre dnešných lídrov? Mohli by ste sa podeliť o príbeh, ktorý to ilustruje?

Myslím si, že najdôležitejšie sú vášeň a láska k tomu, čo robíte. Poháňali ho dávno predtým, než vystúpil na Everest, počas celej jeho horolezeckej činnosti. Pomohli mu dosiahnuť vrchol a potom ho viedli v ďalšej etape života spojenej s nadáciou Himalayan Trust. Myslím si, že ak naozaj milujete to, čo robíte, zvyčajne robíte dobré veci pre svet. Ak vás poháňajú iba peniaze, môžete sa ocitnúť na iných cestách. Týmto smerom nechceme, aby sa naši najlepší lídri uberali. Chceme, aby ich poháňalo to, čo milujú. Pre mňa je výnimočné, že môj starý otec takto žil. Po Evereste mohol jednoducho žiť veľmi pohodlný život a propagovať značky. Napísal úspešné knihy a mohol svoju tvár umiestniť na škatule od cereálií a predávať autá a najrôznejšie ďalšie veci. Možno by on aj ďalšie generácie Hillaryovcov všetci jazdili na Ferrari. Bolo by to však veľmi prázdne. Namiesto toho vytvoril nádherný odkaz. Keď cestujeme do Nepálu a navštevujeme školy a nemocnice, vidíme celé komunity, ktoré jeho vášeň zmenila. Myslím si, že práve to by malo poháňať dnešných lídrov a zakladateľov firiem. Neznamená to, že musíte milovať každú chvíľu. Práca môže byť naozaj náročná, ale v konečnom dôsledku musíte cítiť vášeň pre to, čo robíte.
 

Čo ste o ňom ako jeho vnuk pochopili mimo verejne známeho príbehu o výstupe na Mount Everest?

Ľudia si pamätajú ten moment, fotografiu Tenzinga, ktorú urobil, a vidia, že tvrdá práca sa vypláca. Nie vždy si uvedomujú celoživotnú prácu, ktorá tomu predchádzala: neúspešné alebo menej oslnivé expedície a čas, ktorý strávil sám zdokonaľovaním svojich schopností v Južných Alpách. V novinách neboli žiadne fotografie. Nič, čo by dnes stálo za príspevok na Instagrame. Jednoducho tam bol a pracoval na sebe. Potom ľudia vidia úspech, ktorý sa ľahko oslavuje, ale k tomu momentu vás privedie celoživotná práca.

Existuje zásada, ktorou sa riadil a ktorú ste dokázali oceniť až po náročnej skúsenosti vo vlastnom živote?

V niektorých ohľadoch sa pozerám späť na ťažkosti, ktorým čelil, a s odstupom vidím, že existoval zdravší spôsob, ako sa s nimi vyrovnať. Najväčšou životnou skúškou, ktorej môj starý otec čelil, bola strata manželky a dcéry pri leteckom nešťastí. Vyrovnával sa s tým tak, že sa naplno ponoril do práce. Bol to ten staromódny mužský prístup: „Zabudnem, že som smutný, a jednoducho budem ďalej pracovať.“ Na mnoho rokov upadol do hroznej depresie. Môj starý otec je nesmierne oslavovanou osobnosťou, ale ja som ho poznal ako človeka s jeho chybami aj úspechmi. Myslím si, že každá generácia sa s týmito vecami vyrovnáva lepšie, a dúfam, že sa aj ja dokážem lepšie vyrovnávať so smútkom vo vlastnom živote. Je dôležité otvoriť sa namiesto toho, aby ste sa zahrabali do práce a dúfali, že tie pocity zmiznú. Na vašu otázku odpovedám trochu okľukou, ale je zaujímavé mať slávneho člena rodiny, ktorého všetci oslavujú, a zároveň poznať chyby, ktoré ako človek urobil. Myslím si, že práve vďaka tomu som sa o ňom naučil najviac.
 

Čo vás práca s himalájskymi komunitami naučila o rozdiele medzi dobrými úmyslami a pomocou, ktorá prináša zmenu?

Nepredpokladajte, že viete, čo je potrebné. Ľudia v rôznych krajinách a kultúrach chcú rôzne veci. Na Novom Zélande, v Austrálii a na Slovensku žijeme nádherné životy, ale to neznamená, že spôsob, akým robíme veci my, je spôsob, akým chcú žiť ostatní. Pre svoje komunity majú vlastné priority. Ide o to, aby ste sa do ich života ponorili, ako to urobil môj starý otec. Rozumel tomu, čo ľudia chceli, nechal ich prichádzať s požiadavkami a pomáhal veci uskutočniť namiesto toho, aby im vnucoval pomoc a hovoril: „Takto zlepšíte svoju spoločnosť.“ Musíte skôr počúvať, čo ľudia potrebujú.

To sa jednoducho povie, ale ako to môžeme spraviť v praxi?

Potrebujete s komunitou silné prepojenie, či už prostredníctvom niekoho vo firme, kto z nej pochádza, alebo ľudí, ktorí tam cestovali a osobne ju spoznali. Ak tej komunite rozumiete príliš povrchne a vychádzate iba z toho, čo ste čítali na internete, alebo z fotografií, ktoré ste videli, môžete si vytvárať domnienky o najlepšom spôsobe pomoci. Potrebujete v danej komunite niekoho, kto od tamojších ľudí zisťuje, čo potrebujú. Môj starý otec strávil v Himalájach roky a pracoval s týmito ľuďmi, takže rozumel tomu, na čom im najviac záležalo.
 

Čo pre vás dnes znamená úspech a ako sa toto chápanie časom zmenilo?

Túto otázku mi kladiete v zaujímavom období môjho života, pretože moja odpoveď sa za posledných päť mesiacov zmenila viac než kedykoľvek predtým. Je to preto, že som sa stal otcom. Keby ste sa ma spýtali pred rokom, neviem, čo by som povedal, ale bolo by to neuveriteľne odlišné. Teraz sa celý môj svet točí okolo toho, čo urobí môjho syna šťastným. Chcem robiť veci, vďaka ktorým bude na mňa ako na otca hrdý, ale oveľa viac si uvedomujem, že jednoducho potrebuje moju prítomnosť. Je to malý chlapec, ktorý potrebuje len pritúlenie. Takže si myslím, že úspech pre mňa teraz znamená byť naozaj dobrým otcom a rodinne založeným mužom. Je dôležité mať vlastné ambície, či už ide o horolezecké dobrodružstvo, alebo v mojom prípade o pokus absolvovať v najbližších pár rokoch súťaž Ironman. Na tom pracujem, ale to všetko bledne v porovnaní s tým, aby som bol prítomný pre svoju rodinu a dával jej lásku. To je tá najdôležitejšia a najúspešnejšia vec, ktorú by som mohol urobiť.

Povedali by ste teda, že v živote najviac záleží na láske a vášni?

Áno, áno. (Smiech.)