Zdá sa, že od pandémie akosi nechcú ťažké časy skončiť. Či už je to vojnový konflikt na Ukrajine, alebo nárast polarizácie a nenávisti v spoločnosti. Ako si môžeme uchovať nádej a vytvoriť odolnosť, ktorá nám pomôže prekonať tieto úskalia?

Verím, že v každej náročnej situácii musíme najprv čeliť realite a prijať veci také, aké sú, aj keď je to ťažké alebo nepríjemné. Úprimnosť je prvým krokom k vytvoreniu nádeje. Po druhé, treba mať odvahu a konať. Nenechajme sa oklamať predstavou, že ak sa dnes vyhneme ťažkému rozhodnutiu, zajtra to bude nejako jednoduchšie. A po tretie, musíme zostať verní svojim hodnotám, pretože ak z nich ustúpime, veľmi ľahko stratíme svoj vnútorný kompas, podľa ktorého sa máme riadiť. A tento kompas je nevyhnutný pre každého lídra.

Napriek tomu, že máme motiváciu zmeniť svet k lepšiemu, niečo akoby nám bránilo v konaní. Čo to je?

Sme zložité bytosti. Často sa vyhýbame nepríjemným rozhodnutiam a presviedčame sami seba, že zajtra sa to nejako vyrieši. Niekedy dokonca odmietame pripustiť, že vôbec existuje problém. Odkladáme to, čo je ťažké, až kým nie je neskoro a vtedy čelíme ešte väčším výzvam. Aj to je súčasťou ľudskej prirodzenosti. Som si istá, že každý z nás túto tendenciu pozná. Je to prokrastinácia a ilúzia, že problémy sa nejako vyriešia samé.

Ale toto nie je len individuálny problém. Rovnaký jav existuje vo všetkých oblastiach života. V biznise, v politike, v súkromnej aj verejnej sfére. V osobnom živote váhame, odkladáme a dúfame, že ak sa dnes vyhneme ťažkému rozhodnutiu, zajtra bude lepšie a riešenie sa nejako objaví. Lenže opak je zvyčajne pravdou. A verte, že zatiaľ čo my nekonáme, niekto iný určite robí rozhodnutia namiesto nás. Preto tvrdím, že často najväčšou prekážkou, ktorá nám bráni konať, je niečo, čo sa nazýva „sklon k normalite“. Považujem to za veľmi výstižný pojem, pretože vystihuje ľudské správanie vo všetkých sférach života. Súkromnej, pracovnej aj spoločenskej.

Ako sa sklon k normalite prejavuje na našom správaní?

Sklon k normalite znamená tendenciu ľudí podceňovať pravdepodobnosť a dopad negatívnych udalostí, čo ich vedie k presvedčeniu, že všetko bude pokračovať ako zvyčajne a to aj napriek jasným znakom nebezpečenstva. Znamená to, že ľudia majú tendenciu zaseknúť sa v známych myšlienkových vzorcoch, aj keď už nie sú vhodné pre situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Takéto situácie pravdepodobne ľahko spoznáte aj zo svojho vlastného života. Tento jav možno v minulosti pomáhal z hľadiska evolúcie, ale dnes si ho už naozaj nemôžeme dovoliť.
 

Môžete povedať nejaký aktuálny príklad?

Po tom, čo sme sa prebudili do súčasnej nepriateľskej geopolitickej reality, je prejavom sklonu k normalite myslieť si, že technologická a iná závislosť od autoritárskych režimov sa proti nám nemôže obrátiť. Po tom, čo sme boli svedkami silných záplav a iných extrémnych poveternostných javov naprieč Európou, by bolo nerozumné myslieť si, že nepotrebujeme rýchlejšie rozhodnutia v boji proti klimatickým zmenám. A v kontexte prebiehajúcej vojny v Európe je prejavom sklonu k normalite veriť, že Putin prestane útočiť na susedné krajiny, ak získa územie alebo iné víťazstvá na Ukrajine. Sklon k normalite môže viesť k nebezpečnému a zlému rozhodovaniu, a práve preto si ho musíme všetci uvedomovať.

Spomínali ste, že musíme ostať verní svojim hodnotám. Prečo?

Verím, že hodnoty sú najdôležitejším nástrojom, ktorý ako lídri máme. Hodnoty nás vedú a pomáhajú nám nachádzať lepšie riešenia. A keď sú spoločné hodnoty pevnými základmi nádeje a konania, vtedy môžeme napredovať. Keď som ako 22-ročná študentka prvýkrát začala konať, bola som nespokojná s tým, ako sa vtedajší svet staval k mojim hodnotám, čiže k ľudským právam, rovnosti a udržateľnosti. Hlboko mi záležalo na životnom prostredí a obávala som sa, že ľudia pri moci nerobia dosť a nekonajú dostatočne rýchlo v boji proti klimatickej zmene a úbytku biodiverzity. Verila som, že náš fínsky model sociálneho štátu je niečo, čo musíme chrániť a posilňovať, aby mohli ľudia naplno rozvinúť svoj potenciál. Chcela som urobiť viac pre rovnosť, bojovať proti porušovaniu ľudských práv menšín a presadiť rovnaké odmeňovanie žien a mužov. Hodnoty ma priviedli do politiky a boli tiež hnacou silou mojej kariéry. A aj v tých najťažších a najvypätejších situáciách boli hodnoty vždy tým najdôležitejším, o čo som sa mohla oprieť, aj keď to niekedy prinášalo vysokú cenu.

Za aké hodnoty by sme sa mali všetci spoločne postaviť ako Európania?

Musíme pevne brániť demokraciu, slobodu, rovnosť a spravodlivosť. Nesmieme robiť kompromisy v rámci medzinárodného poriadku založeného na pravidlách ani na jedinú minútu. Pretože ak by sme tak urobili, nakoniec by sme sa ocitli v ešte ťažšej a nákladnejšej situácii. To by znamenalo, že by sme otvorene priznali, že naše hodnoty a princípy pre nás vlastne nie sú až také dôležité a v skutočnosti nemáme žiadne konečné červené línie. Ako bývalú líderku malej krajiny ma takýto scenár desí. Nechcem vidieť svet, v ktorom iba veľkí hráči a veľké krajiny určujú pravidlá a konajú podľa seba. V konečnom dôsledku ide o to, že ak sa nedržíme našich hodnôt a ideálov v ťažkých časoch, na čom inom môžeme stavať našu nádej na lepšiu budúcnosť?

Práve v hodnotách sa však ako spoločnosť často diametrálne odlišujeme. Či už na úrovni štátov, regiónov, alebo globálne. Ako môžeme vedieť, že práve naše hodnoty sú tie správne, veriť im a bojovať za ne?

Myslím si, že každý má právo na svoje vlastné hodnoty a spôsob myslenia. A práve preto máme demokraciu, aby sme mohli viesť diskusie, argumentovať, zdieľať svoje skúsenosti, postoje a pohľady na svet. Napríklad ja by som povedala, že som liberálka. Skláňam sa doľava, som sociálna demokratka. Ale napriek tomu plne rozumiem významu oceňovania rodiny či hodnotám, ktoré by mnohí považovali za konzervatívne. Sme spoločenské bytosti, nie izolovaní jednotlivci. Potrebujeme sa navzájom, či už v rodine, v spoločnosti alebo medzi ľuďmi, s ktorými pracujeme. Takže si to vážim a považujem to za dôležité. Ale to neznamená, že by sme nemali dávať aj druhým slobodu žiť naplno. Napríklad ľuďom, ktorí patria k menšinám.