Anna Geislerová:
Podnikatelia nepotrebujú počúvať klišé o kultúre

Musí sa človek naučiť počúvať hudbu, alebo má každý určité preferencie už od narodenia?

Asi je to individuálne. Môj otec potreboval počúvať hudbu a počúval ju pre nás strašným spôsobom. Jednu konkrétnu vec si púšťal dovtedy, kým si ju nenapočúval a neomrzela ho. Tri mesiace sme napríklad žili s jednou platňou, až sme ju napokon všetci nenávideli. Potom prišla ďalšia a ďalšia. Mama si hudbu nepúšťa vôbec, nemá tú potrebu, takže by som nevedela pomenovať ani jednu jej obľúbenú pesničku. Je to zaujímavé, ale pripadá mi to v poriadku. Ja osobne som niekde medzi. Niekedy hudbu veľmi potrebujem, inokedy ma ruší. Je však pre mňa veľmi dôležitá aj pracovne.

Na konferencii BIKOSS 2026 ste hovorili o pokojnej sile v ťažkých časoch. Čo pre vás tento pojem znamená?

Myslím si, že je to niečo, nad čím by sme sa mali všetci zamyslieť. Všetci asi pozorujeme, aká je táto doba hysterická a orientovaná najmä na emócie. To je pre všetkých veľmi vyčerpávajúci a nekonštruktívny prístup. Každý sa snaží na všetko reagovať, mať na všetko názor, všetko komentovať a hodnotiť. Podľa mňa je to cesta do pekla. Pokojnú silu si dnes predstavujem tak, že človek musí stlmiť emócie a zapojiť racionalitu a analytickú časť mozgu. Zároveň aj empatiu a citlivosť. Ale predovšetkým vypnúť tie emócie.

Spomeniete si na konkrétnu situáciu, keď ste museli vypnúť emócie a odosobniť sa od niečoho, čo vás príliš zasiahlo?

Nič konkrétne mi nenapadá. Človek je však neustále bombardovaný informáciami, nárokmi či otázkami, aby sa vyjadroval k tomu a tamtomu, hoci to nie je potrebné. Nemusíme sa ku všetkému vyjadrovať ani každej veci prikladať prílišnú dôležitosť. Veci, ktoré nás dráždia, by sme mali ignorovať, nie ich komentovať a dodávať im tým energiu. Som síce na sociálnych sieťach, ale nelajkujem ani nekomentujem, pokiaľ naozaj necítim, že je to potrebné alebo že chcem vyjadriť svoj názor. Myslím si, že aj v takýchto drobnostiach je veľmi prospešné, keď sa človek upokojí a kontroluje.

Verejne známe osobnosti však často čelia očakávaniu, že sa vyjadria k spoločenskému dianiu. Podľa čoho sa rozhodujete, kedy prehovoriť?

Je dôležité uvedomiť si, že človek nemusí napĺňať očakávania druhých. To nie je moja životná úloha. Zodpovedám sama za seba a táto zodpovednosť ma vedie aj pri rozhodovaní, k čomu sa vyjadrím a k čomu nie. Ak si človek myslí, že sa musí k niečomu vyjadrovať kvôli niekomu inému, spoločnosti alebo nejakej virtuálnej entite, môže sa dostať do pasce a stratiť sám seba. Pevne dúfam, že to nerobím.

Umelá inteligencia dnes dokáže vytvárať príbehy a vizuály, pričom preniká aj do filmového priemyslu. Režisér Darren Aronofsky tento rok nakrútil miniseriál, v ktorom namiesto hercov použil AI, pričom postavy nadabovali živí herci. Dokážete si predstaviť, že by ste nadabovali postavu, ktorú vytvorila výlučne AI?

Myslím si, že žáner AI filmov a hercov už vzniká, dokonca existuje. Je to nevyhnutné a nevidím na tom nič zlé. Ani vznik animovaných filmov pre deti neznamenal, že zanikli ručne animované filmy. Stále existujú popri sebe. Dôležitá je však právna stránka. Neželám si, aby niekto bez môjho súhlasu a rešpektovania mojich práv rozmnožoval môj výzor alebo hlas. Zároveň nemám problém s predstavou, že im na to udelím licenciu. To ma nedesí, len to musí byť legislatívne ošetrené. Keď to zovšeobecníme, môže to znieť šialene, ale koľko takých strašidelných prognóz sme už počuli? „Video kills the radio star“, prípadne televízia nahradí divadlo alebo čítačky nahradia knihy. V skutočnosti sa to nestalo a ani nedeje.

Dokázali by ste si predstaviť, že by ste produkovali film, v ktorom by vôbec neúčinkovali živí herci?

To by ma asi veľmi nezaujímalo. Je však pravda, že aj v našom dokumentárnom filme Dve deci tušu moja sestra Ester využila AI veľmi pekným a dojímavým spôsobom. Pomocou programu na vytváranie hlasu naprogramovala hlas nášho otca, ktorý už nežije, a nahovorila niektoré texty, ktoré napísal. Vo filme sú použité ako komentáre. Je neuveriteľné, ako vierohodne jeho hlas znie, a vo filme otvorene priznávame, že ide o AI.

Na konferencii, ako je táto, sa stretávajú podnikatelia, ktorí musia svoje rozhodnutia obhájiť finančnými či inými výsledkami. Ako by ste im vysvetlili hodnotu podpory kultúry, ktorá sa nedá jednoducho vyjadriť návštevnosťou alebo návratnosťou investície?

Myslím si, že sa to nedá povedať úplne všeobecne. Každá vec má svoj vstupný bod alebo dvere, ktoré musíte ľuďom otvoriť na tom správnom mieste, aby pochopili, prečo do nej vstúpiť. Všeobecne sa dá povedať, že kultúra je dôležitá, že ju ľudstvo a národy potrebujú, že veľa vyjadruje a má vplyv. Ale to je pomerne nudné vysvetlenie. Takže namiesto toho musíte pri každom konkrétnom projekte nájsť správnu cestu k podnikateľovi. Verím, že ľuďom dokážete vysvetliť, prečo táto podpora je dôležitá. Niekedy napríklad stačí jediná veta: „O túto príležitosť nechcete prísť.“ Pretože ľudia z biznisu rozmýšľajú inak. Niekedy ani nechcú počuť vzletné klišé o kultúre. Treba im namiesto toho jasne vysvetliť, že sú tu tvoriví ľudia, ktorí majú elán a potrebujú pomôcť s peniazmi na svoj projekt.

Viete si predstaviť konkrétnu zmysluplnú spoluprácu, do ktorej by sa mohla zapojiť slovenská firma?

Viem si napríklad predstaviť, že by Slovenská sporiteľňa podporovala filmové školy. Hoci viem, že má vzdelávacie programy a vzdelávanie a kultúru dlhodobo podporuje. To mi pripadá fantastické. Takisto môžeme vymyslieť spoluprácu aj na nejakom filme, rada ho odprezentujem. Mám veľa nápadov, takže tu na konferencii pozbieram vizitky a niečo sa vymyslí. (smiech)

V Čechách už takáto podpora filmových škôl funguje?

Áno, teraz sme nastavili úžasnú spoluprácu s Českou sporiteľňou na podpore študentov FAMU. Som veľmi šťastná, že táto spolupráca existuje. Pretože žijeme v dobe, keď sa verejné prostriedky zmenšujú, naše štáty sa čoraz viac zadlžujú a platia obrovské sumy na štátne dlhy. Prvá sa pritom v rozpočtoch väčšinou škrtá práve kultúra. Takže je veľmi dôležité, aby podnikateľský a súkromný sektor pochopil, že investícia do kultúry má význam. Investuje sa tak do vzdelávania ľudí, ktorí budú reflektovať aktuálne dianie, a môže to pomôcť zmeniť aj systém, ktorý škodí samotným podnikateľom. Je to dôležité prepojenie. Prostredníctvom umenia môžete mať veľký vplyv na ľudí a pre firmy je dobrá vizitka, že sa na tom podieľajú. Takže podpora umenia sa nemusí týkať len konkrétnych projektov, diel či umelcov, ale aj umeleckých škôl.

Predstavte si spoločnosť, ktorá je bohatšia, efektívnejšia a technologicky vyspelejšia než dnes. Bez čoho by sa v nej podľa vás napriek tomu nežilo dobre?

Bez ľudskej pospolitosti a súdržnosti. Japonsko napríklad považujem v týchto ohľadoch za nedostižnú krajinu. Samozrejme, je to turistický pohľad, bola som tam len raz. Ich kultúra a poriadok sú ale staré tisíce rokov, technológie majú veľmi vyspelé a spoločnosť je zároveň veľmi tradičná. Majú obrovský rešpekt k starobe, jedlu a základným hodnotám, bez ktorých život nie je kvalitný. To je fascinujúca kombinácia. Majú v zákone, že deti musia dostávať správnu výživu. Musíte im podávať dobré, zdravé jedlo, aby z nich vyrástli zdraví ľudia. To je nádherné. Rozvíjate technológie a zároveň máte hlboký rešpekt k prírode aj k ľuďom, či sú mladí, alebo starí. To je podľa mňa veľmi dôležité. Japonci urobili ešte jednu úžasnú vec, pri ktorej dokázali prepojiť technológie s niečím prastarým. Hovorí sa, že určité typy húb si prostredníctvom podhubia dokážu navzájom nájsť najefektívnejšiu a najrýchlejšiu cestu. Japonci sa tým inšpirovali. Keď navrhovali nové trasy metra v Tokiu, postavili model mesta, rozmiestnili v ňom podhubie a nechali huby rásť a nájsť najefektívnejšiu cestu. Podľa toho navrhli trasy. Je to úžasne inovatívne a zároveň prastaré. To je podľa mňa vyspelá spoločnosť, ktorá dokáže byť úplne moderná a zároveň rešpektovať svoju históriu. A je to aj o ľudskosti.