Môže okrem osobnostných predpokladov prispieť k vyhoreniu aj prostredie vo firme?

Určite. Ide o spomínané vonkajšie, teda organizačné faktory súvisiace s nastavením celkového systému. Napríklad prílišný objem práce, keď má človek toľko práce, že ju fyzicky nevie zvládnuť v danom čase. Môžu to byť aj nejasné priority a zadania. Nevieme presne, čo máme robiť, čo sa od nás očakáva, a preto sme neefektívni.

Veľakrát môže byť vyhorenie spôsobené aj toxicitou pracovného prostredia. To znamená, že máme nevyjasnené vzťahy s okolím, v komunikácii ako takej je nejasnosť, chýba rešpekt. Veľakrát sa objavuje aj pocit neprijatia zo strany komunity alebo vyčleňovanie niektorých ľudí z nejakých skupín alebo z tímov. Príčinou bývajú často aj nedostatočne zruční a kompetentní manažéri a lídri v rámci organizácie.

Existujú pravidlá, ktoré univerzálne pomôžu predchádzať vyhoreniu a udržať si rovnováhu v živote, aby sa mi to nestalo?

Veľmi dobré je pozrieť sa na to s rovnakým prístupom, ako sa pozeráme na svoj biznis. V podnikaní mám nejaký systém, pravidelne musím vystavovať, ale aj platiť faktúry. Treba ho jednoducho skopírovať a preniesť do osobného života alebo starostlivosti o seba. Ak mám nejaký výdaj, potrebujem aj príjem. To znamená, že ja ako človek takisto potrebujem čas, keď sa zregenerujem. Mal by som mať priestor na sebareflexiu, byť sám so sebou, rozmýšľať nad tým, čo mám robiť, ako sa mám posunúť ďalej. Na to potrebujem byť oddýchnutý, pretože keď som vyčerpaný, nič nové mi nenapadne.

U každého to funguje veľmi individuálne, no je potrebné nájsť si čas a spôsob, ako sa pravidelne zastaviť a akoby zoskenovať – ako sa teraz mám, čo práve teraz potrebujem a ako si to môžem dopriať. Byť k sebe úprimný a aj láskavý. My na Slovensku sme na seba veľmi tvrdí, no buďme sami k sebe viac pozorní a úctiví.  Ak ja sama nebudem zdravá a dostatočne silná, nikam sa neposuniem ani ja, ani môj biznis. Starostlivosť o seba nie je sebeckosť, ale nevyhnutnosť. 

Aj vy sama ste si prešli vyhorením. Skúšali ste rôzne metódy, ako sa z vyhorenia dostať, a spomínate aj znovuobjavenie seba samej. Ako takýto proces funguje?

S klientmi sa zvykneme pozrieť na objem aktivít, ktoré robia, a analyzujeme, ktoré im v práci i v súkromí z krátkodobého alebo dlhodobého hľadiska pomáhajú. Je to akási inventúra v pracovných aktivitách. Tam sa veľa vyčistí, pretože mnoho vecí vlastne nemusíme robiť a máme len vnútornú pohnútku, že to musíme robiť, aby bolo všetko okolo nás v poriadku a aby boli všetci spokojní. Tu začneme riešiť, čo klienta ženie či núti k tomu, aby všetky tieto veci robil.

Skúmame vnútorné presvedčenia o sebe samom a vnútorné postoje, ktoré si v živote nesieme a nejakým spôsobom môžu prispievať k tomu, že sa človek priblíži k vyhoreniu. Niekedy je to otázka sebahodnoty – jednoducho sme presvedčení, že nie sme dostatočne dobrí alebo si nezaslúžime úspech a obdiv. Niekedy to môže byť presvedčenie, že na to, aby sme boli prijatí a akceptovaní, musíme vyhovieť všetkým okolo nás. Často je to dôsledkom prostredia, v ktorom sme vyrastali, a množstvo rôznych presvedčení či vzorcov myslenia nám istý čas mohlo pomáhať dosiahnuť úspech.

Čo nasleduje ďalej?

Keď odložíme jednoduché úlohy, ktoré máme, tak sa pozrieme na to, čo z tých presvedčení nám pomáha a čo nie. To je vlastne taký ten návrat k sebe. Pozrieme sa hlbšie do svojho vnútra, ujasníme si, aké sú v živote priority, hodnoty a naozaj dôležité veci. V ťažkých chvíľach väčšinou vyjdú na povrch pravé hodnoty, ktoré nás nasmerujú.

Návrat k sebe je návrat k podstate, ktorá nás robí nami samými. Kto som a aký chcem vlastne byť? Toto sú naozaj myšlienky a rozhovory, ktoré sa nedajú vybaviť za pár minút. Kým si človek zreviduje život a zistí, čo ho mohlo priviesť k vyhoreniu, prechádza procesom objavovania a následného rozhodovania pre vnútornú zmenu.

Vyhorenie môže byť teda spojené aj so stratou identity.

Je to tak, že keď si veľmi spájame našu osobnú identitu s tou pracovnou a sme tu len preto, aby sme boli najlepší vo svojom povolaní, tak vlastne strácame identitu. A veľakrát v rámci procesu rekonvalescencie je to o hľadaní toho, čo nás robí človekom, a nie čo nás robí manažérom alebo nejakým expertom. Kto som, ak nie som XY – majiteľ, zakladateľ, konateľ firmy YX? A veľakrát táto otázka spustí množstvo plaču a emocionálnych reakcií, lebo človek vlastne zistí, že sa úplne stratil.

Čo ešte potom v rámci procesu rekonvalescencie pomáha, keď sa chcem z vyhorenia dostať?

Vraví sa, že náš mozog v dnešnej dobe za dva týždne spracuje toľko vecí ako pred dvesto rokmi človek za celý život. To znamená, že telo máme to isté, mozog tiež, no je niekoľkonásobne viac vyťažený. No a čo urobíte, keď sa vám prehrieva motor? Vypnete. Pravidelne a rôznorodo. Na prvom mieste je pozornosť k sebe samému. Každý z nás má iný život a prostredie, v ktorom žije, a teda potrebuje na pokoj a šťastie niečo iné. Pre niekoho je to viac času stráveného v prírode. Niekto potrebuje viac plávať či behať maratóny. Niekto zas túži chodiť pravidelne na výstavy alebo na koncerty. Niekomu stačí pár hodín v tichu s knižkou, iný naopak potrebuje doplniť energiu nejakou tancovačkou na párty.

Neexistuje všeobecne platná rada pre každého. No existujú konkrétne kroky, ktoré môžu byť užitočné pre kohokoľvek. Aktívne skúmať a zisťovať, čo nám naozaj pomôže zregenerovať sa. Zastaviť sa, dopriať si krátku pauzu a mikrosebareflexiu. Starostlivosť o seba musí byť základom nášho fungovania.

A čo by ste možno povedali človeku, ktorý tvrdí, že nepotrebuje oddych a že nemá pocit, že pracuje, aj keď maká 12 – 16 hodín denne?

Ono je úžasné, keď nás práca baví, a tak by to malo byť. Ale aj dream job je len job. Náš život stojí na viacerých pilieroch a práca sa jedného dňa skončí a buď bude iná, alebo nebude. Každý je nahraditeľný v práci, ale nie doma.

Komplexita človeka spočíva aj v sociálnych vzťahoch, či už v rodine alebo komunite, v ktorej žijeme. Dôležité je, samozrejme, aj fyzické zdravie, duševná pohoda a pocit, že naša práca a aj ostatný život nám dáva zmysel a pocit naplnenia. Pocit, že realizujeme a ďalej rozvíjame svoj talent a ambície. 

Mnoho ľudí po vyhorení zmení prácu, dokonca aj oblasť, v ktorej pôsobí. Je to podľa vás správne riešenie problému?

Je dobré uvedomiť si, čo od danej zmeny očakávam. Či je to naozaj útek, lebo už nevládzem, alebo je to naozaj niečo, čo vnímam už dlhšie – napríklad že tento typ práce proste nie je pre mňa vhodný. Možno som sa rozhodla ísť študovať medicínu, lebo moji rodičia to chceli, ale mňa to nenapĺňa. Čiže ak si človek v sebe spraví spomínanú inventúru, veľakrát sa stane, že naozaj úplne zmení smerovanie.

Dnes je možností na zmenu práce naozaj veľmi veľa. Dôležitý je ale dôvod a realistické očakávania. Keď sa človek rozhodne odísť, je dobré venovať čas sebapoznávaniu, zisťovať, aký má talent, ako ho môže aplikovať, alebo si jednoducho nechať chvíľu čas na oddych alebo cestovanie, inšpiráciu. To by malo byť aj súčasťou tzv. sabatikalu, aby som sa človek nevrátil späť do práce po X mesiacoch a opäť nevyhorel.

Čiže sabatikal slúži skôr ako prevencia?

Áno, pretože keď sme už vyhorení, je na mieste práceneschopnosť. Človek by mal absolvovať vyšetrenie u lekára. Potom nasleduje základný oddych. Keď sa vyspí, naje a zotaví po telesnej stránke, je aj schopný začať rozmýšľať o tom, čo ďalej alebo čo ho k tomu priviedlo. Vyhorenie je vlastne kombinácia fyzického, mentálneho a emocionálneho vyčerpania. To znamená, že všetky tieto zložky sú úplne na nule.

Jedna stránka je, že dokážeme vyhorieť my, podnikatelia a lídri. No môže sa to stať aj zamestnancom. Ako možno predchádzať vyhoreniu vo svojom tíme?

Treba sa informovať o tom, čo vlastne vyhorenie je, aké sú príznaky a čo môžem u mojich kolegov navnímať bez toho, aby by som sa ich začala pýtať. Samozrejme, ďalším krokom je mať otvorený rozhovor a dialóg. Pýtať sa pravidelne podriadených, ako to zvládajú, čo sú tie veci, ktoré robia nad rámec, ako sa majú. Jednoducho dať ľuďom možnosť prísť a otvorene povedať: Nemám sa dobre, nezvládam to. Napríklad, ak mám nového človeka, u ktorého vidím, že sa dobre zapája a tri mesiace je nadšený z práce, ale má problém žiadať pomoc. Líder to musí vidieť a mal by byť vnímavý a vedieť tento problém adresovať, lebo je to on, kto do veľkej miery tvorí a modeluje bezpečné prostredie.

Nejde tu vôbec o nejaké firemné benefity, my sa musíme najmä pozrieť na to, prečo sú ľudia v strese. Manažéri sa veľakrát rozprávajú o tom, ako motivovať ľudí, ale treba sa pýtať, ako ich nedemotivovať. Dôležitým faktorom v práci je aj pocit autonómie, nechať priestor robiť úlohy tak, ako zamestnanec chce. V každej firme je to špecifický mix prepojený s kultúrou, biznis stratégiou a kvalitou vedenia. 

Potom mi z toho vychádza, že firmy by mali investovať aj do oddelenia, ktoré by sa venovalo wellbeingu.

Veľa globálnych, ale aj niekoľkých slovenských spoločností to takto má v podobe well-being officerov alebo špecialistov. Zdravie firemnej kultúry však stojí na lídroch, manažéroch a majiteľoch firiem. Musia si uvedomiť, že wellbeing je jednoducho základnou podmienkou pre dlhodobo udržateľnú prosperitu firmy, výkon a výsledky. Keď sa budeme o ľudí kontinuálne starať, v ťažkých obdobiach budú vládať firmu podržať a ona im dá potom zase vydýchnuť. Deje sa množstvo nepredvídateľných zmien, wellbeing je nevyhnutnou premennou úrovne pripravenosti na výzvy v biznise a v živote samotnom.

Dá sa to spraviť aj v menších podnikoch, v ktorých nie je rozpočet na wellbeing manažéra?

Wellbeing oddelenie by v podstate vôbec nebolo potrebné, ak by sme mali ošetrené príčiny. To znamená, že ľudia majú toľko práce, koľko zvládnu urobiť, a sú ocenení (nielen finančne). Je to aj o dobrej komunite v rámci firmy. Musíme vnímať, že práca je zmysluplná, čo znamená, že rozumieme, akým spôsobom prispievame k výsledkom firmy a ako firma prispieva k zlepšeniu komunity či spoločnosti. Ak sa bude zlepšovať klíma v širšej spoločnosti, bude to mať vplyv aj na širší región. Mladí ľudia, ktorí teraz vychádzajú zo školy, potrebujú chápať širší dosah, napríklad v boji s klimatickou krízou.

Na druhej strane podnikatelia robia biznis nielen preto, aby zarobili nejaké peniaze, ale aj preto, aby uplatnili svoj talent a podnikateľský zámer. Zákazníkom nechceme len predávať produkty, chceme im nejako pomôcť žiť kvalitnejší život, a presne o tom je wellbeing. 

Okrem finančného ohodnotenia teda veľa robí aj pozitívna spätná väzba. Ale čo taký šéf? Ten je v rámci podniku najosamelejšia osoba, lebo mu ju nemá kto dať. Ako si ju vypýtať?

Ak ťa nepochvália, pochváľ sa sám. My máme problém, že sa nevieme oceniť. Ale treba si úprimne povedať, že sa niečo podarilo, že sme na niečo hrdí, a tak ďalej. A trošku sa posunúť ďalej, na miniúspechoch stavať ďalšie úspechy, a tak si budovať zdravé sebavedomie. Ak máme problém povedať si, že toto sa veľmi podarilo, tak len si povedzme  ďakujem, že sa to stalo.

Náš mozog nie je nastavený na to, aby okolo seba hľadal pozitíva, a nechce nás len tak nejako potešiť. Mozog je nastavený na hľadanie nebezpečenstva a negatív. To znamená, že my sa trošku musíme k pochvale prinútiť alebo sami seba zmanipulovať, aby sme si túto pozitívnu spätnú väzbu vedeli dať sami sebe. V dnešnom svete manažéra sú silnými zbraňami vďačnosť, no zároveň pokora. Manažéri sa niekedy obávajú svojich ľudí opýtať na feedback, pretože sa boja, že to nerobia dobre. Čo keď si budú o mne myslieť, že vlastne neviem, čo robiť, a stratím svoju autoritu? Môžem sa napríklad opýtať, čo sa dá zlepšiť, namiesto toho, čo robím zle. Tiež ale treba úplne legitimizovať kultúru feedbacku, ktorý potrebuje každý, aj šéf zamestnancov.

Jednou z tém vašej prednášky na Biznis konferencii Slovenskej sporiteľne bolo aj „viac rolí v živote podnikateľa“. Ako sa teda nedefinovať len prostredníctvom svojej práce v dobe a spoločnosti, keď ide o kľúčový parameter merania charakteru osobnosti?  

Deň má dvadsaťštyri hodín. To znamená, že my osem hodín pracujeme, osem hodín spíme a osem hodín máme byť sami sebou. Kam investujeme týchto osem hodín? Je to v podstate tretina z nášho života. Čas, keď máme byť sami sebou. So svojou rodinou, so samým sebou, športovať, byť spoločenskými a tak ďalej. Takže treba si naozaj veľmi uvedomiť, že život je viac ako len práca. A ja viem, že v momentálnej ekonomickej a geopolitickej situácii je to ťažké. Určite to je náročné, no keď sa pravidelne nestaráme sami o seba, nebudeme sa vedieť neskôr postarať o nikoho iného.