Pavlína Louženská: Nie sme schopní vytvoriť Madonnu, lebo nemáme spoločný feed

„Kvôli personalizovanému obsahu si ako ľudia menej rozumieme. Každý žije vo svojej bubline, a keď z nej náhodou vyjde, je prekvapený, že existuje aj iný názor,“ vysvetľuje konzultantka Pavlína Louženská, ktorá vystúpila na Biznis konferencii Slovenskej sporiteľne. 

Mentorujete a konzultujete zhruba v 300 firmách ročne. Aké najčastejšie problémy u nich riešite v roku 2023?

Dosť sa venujeme umelej inteligencii, ako využiť všetky jej možnosti a ako optimalizovať procesy AI aplikáciami. Momentálne sa tiež často v startupoch stretávam s problémom, ako získať peniaze. Myslím, že tu máme istú krízu fundingu. Všetci sú nervózni z toho, čo príde a ako sa udržať po dlhých optimistických rokoch, keď každý chcel investovať do startupu. Dnes si investori dávajú veľký pozor, aby bola firma zdravá v číslach. Peniaze tu stále sú, ale investori sú jednoducho opatrnejší.

Malé a stredné firmy zas do veľkej miery konzultujú forecasting, teda výhľad do budúcnosti a čo prinesie generácia Z a Alfa, čo sú dnešné deti. Zaujímajú sa nielen o zákaznícku bázu, ale aj o pracovnú silu, teda kto bude pre nich pracovať. Pozeráme sa aj na technológie a na to, ako posunú daný segment v budúcnosti.

Okrem AI sú tu aj iné veci, na ktoré by sa mali firmy sústrediť. Jednou z nich je napríklad správne vedenie ľudí. Ako si v súčasnosti udržať zamestnancov a čo nám prinesie stabilný a dobre vystavaný tím?

Určite je tu potrebná zmena perspektívy. Možno by sme sa mali pozrieť na to, že priemerný baby boomer vydržal v zamestnaní jedenásť rokov, priemerný mileniál v ňom zostal tri roky. Obdobie, počas ktorého ste v jednom zamestnaní, sa určite skracuje. Môj otec mohol byť v jednej firme 20 rokov a získať veľa. Ja pravdepodobne pracujem pre spoločnosti, ktoré o 20 rokov nebudú existovať a možno nebudú existovať ani o dva roky. 

Udržiavanie zamestnancov už nie je kľúčové, ako to bolo kedysi. Na pohovore sa opýtate, akú ďalšiu prácu budete hľadať po tejto. Treba to pomenovať a brať to ako fakt, že človek jedného dňa odíde, a nepredstierate, že tam bude 20 rokov. 

Prinášajú ľudia, ktorí pracujú dlhé roky v jednej spoločnosti, do firmy menej nových stimulov?

Myslím si, že v práci zostávame aj preto, lebo sa učíme niečo nové. Vysokou školou sa učiť neprestávame a aj firma by mala zamestnancov vzdelávať, a tak ich posúvať, čím prinesú do spoločnosti nové stimuly. Dobrý líder sa pozná aj podľa toho, ako motivuje ľudí k učeniu, vlastnému rozvoju, čím aj rozvíjajú samotnú firmu.

Treba tiež premýšľať aj o prepojení generácií, keď na jednej strane sú ľudia s 25 rokmi skúseností a na druhej generácia Z. Tieto vekové rozdiely sa budú ešte rozširovať a vo firmách budeme mať 20-ročných a 70-ročných. Pre celý leadership bude obrovskou výzvou vyskladať kolektívy tak, aby fungovali. Už to nebude tak, že keď si mladý, tak si stážista, a keď si starší, tak si manažér. Tiež bude treba začleňovať do firiem ľudí na krátkodobé projekty, ktorí podobne ako ja prídu na 6 mesiacov a potom odídu, ale aj ľudí, ktorí pracujú výhradne remote. 

V tomto roku vám pribudla ďalšia aktivita, a síce nový startup, ktorý je založený na umelej inteligencii. Ako dokáže tento program pomôcť firmám a podnikateľom?

Ešte sme len v začiatkoch a veľa o tom nehovoríme. Používame umelú inteligenciu a ďalšie technológie na to, aby sme vedeli povedať, aké sú trendy v jednotlivých subkultúrach, respektíve ich predpovedať. Dôležitý je najmä forecast, lebo za ten čas vieme daný produkt vyrobiť a propagovať.

Tu je asi na mieste vysvetliť pojem niche klient, s ktorým narábate aj v startupe. Vedeli by ste nám vysvetliť podstatu a význam tejto biznis stratégie?

Doba, keď sme cielili na všetkých, je už dávno preč a nedáva to žiadny zmysel. Výsledkom je, že miniete veľký rozpočet na nerozpoznateľný brand, lebo skúšate byť tak trochu pre všetkých.

Keď hovoríme o niche klientovi, ide o novú generáciu firiem, ktorá má špecifickú cieľovú skupinu. Presne viete, do akej kaviarne chodia, na akých sociálnych sieťach sa pohybujú, čo je pre nich cool. Vďaka tomu dokážete rýchlo budovať značku, ktorú rozpoznajú a majú k nej vzťah. Súčasne je to menej peňazí na kampaň, ale cieľ je naplnený. Každá značka má dnes svoj špecifický niche, ktorý je prispôsobený rôznym cieľovým skupinám.

Takže globalizovaný zákazník už nefunguje?

Dnes už trendy neexistujú. My ako spoločnosť nie sme schopní vytvoriť Madonnu, lebo nemáme jeden spoločný feed. Nemáme jednu televíziu, ktorú všetci večer sledujeme, nepozeráme na ten istý Titanic a na druhý deň sa o tom všetci nerozprávame. Každý z nás má jednu – svoju obrazovku. Priemerná domácnosť má dnes 11 pripojených obrazoviek a každý z nás sedí pri tej svojej a sledujeme iný obsah. Je pre nás teda veľmi ťažké nájsť vzájomné prepojenie a spoločné témy.

Každý má svoj feed špecifický, čo prináša aj problémy. Stále sa nám vo feede opakujú podobné veci a tie nás utvrdzujú v našej pravde. Veľa ľudí si to ani neuvedomuje. Preto treba interagovať aj v iných kontextoch a s inými ľuďmi. Premiešať sa, podobne ako študenti na univerzitách, kde sa stretávajú ľudia z rôznych regiónov a rôznych presvedčení.

Jednou z tém, ktoré riešite, je zapojenie žien nielen do biznisu, ale celkovo do spoločnosti, verejného života. V jednej svojej prednáške ste uviedli, že ženy pošlú svoj životopis na vybranú pozíciu len vtedy, ak splnia sto percent požiadaviek na zamestnanie. U mužov je to len šesťdesiat percent. Ako zmeniť toto nastavenie?

V tejto debate je dôležité, že ženy CV ani nepošlú a potom tie ženy vo firmách chýbajú. Ženy stále riešia, či sú dosť dobré a či na to majú. A ja potom pozriem na životopis a hovorím si, veď máš tri vysoké školy a desať rokov praxe a riešime, či budeš recepčná. Trochu teraz preháňam, ale je to bizarné. Nejde len o zle nastavený ekosystém, ale ide aj o sebavedomie. Bolo by dobré vyhecovať mladé dievčatá, ktoré ešte týmto nie sú zaťažené, aby boli priebojnejšie.

Tu sa dostávam k ďalšiemu problému. Debata o feminizme ma už unavuje, lebo mne sa už nechce riešiť, že firmy potrebujú ženy. Je rok 2023, prečo sa o tom ešte musíme rozprávať? Prečo musím stále citovať štúdie Harvard Busness Review o tom, že firmy, kde sú aj ženy, sú o 170 % inovatívnejšie? Poďme sa rozprávať o iných veciach. To, že potrebujeme ženy vo vedení firiem, v politike, verejnom priestore, sme už vyriešili pred desiatimi rokmi. Poďme sa posunúť ďalej. 

Ako teda zvýšiť sebavedomie žien?

V LGBTQ+ komunite sa často používa výraz ally, ktorého potrebujú aj ženy. Nejde o mentorov, lebo my ženy máme šesťkrát viac mentorov než muži. Kto nám chýba, sú sponzori, ktorí by proste povedali, že táto žena je skvelá a mali by ste ju zamestnať. My, ženy, často nepotrebujeme ďalšie kurzy a školy, veď väčšina študentiek na amerických univerzitách sú dnes ženy. Dokážeme na sebe makať, ale potrebujeme tých „allies“. Musia to byť aj muži manažéri, ktorí téme rozumejú, vedia, že ženám treba dať priestor a slovo. A tu je ďalší problém. V debatách o gendri a diverzite často chýbajú muži.

Aj žien podnikateliek je menej než mužov. Môže za to aj fakt, že ženy sú matky a obávajú sa, či by kombináciu rodičovstva a podnikania zvládli, zvlášť, ak im partner nepomáha. Je rodičovstvo naozaj jediná vec, ktorej sa ženy pred začatím podnikania podľa vás obávajú? S akými prekážkami sa ženy stretávajú, ktoré ich najčastejšie odrádzajú?

Je dôležité povedať, že nie som mama a veľa vecí, ktoré hovorím, vychádzajú z pozorovania. Tu je to aj vec politiky. Napríklad v Českej republike je naozaj ťažké a aj menej spoločensky prijateľné dať dieťa niekam od šiestich mesiacov, roka a podobne. Ide o ekosystém, ktorý tu de facto nemáme. Škôlky sú pre deti od troch rokov, ale sú úplne preplnené, takže reálne tam dieťa dostanete až v piatich rokoch. Ak máte súkromnú školu alebo súkromnú škôlku, v skutočnosti pravdepodobne zarobíte len toľko, aby ste tam dieťa udržali. Na rodičovskú dovolenku v určitom období odchádza menej ako 2 % mužov. To znamená, že ak chcete podnikať či pracovať, musíte mať sakramentsky dobré podmienky, pretože ekosystém vám hádže pod nohy polená.

A predstavte si, čo to urobí s mentálnym nastavením a sebavedomím ženy, keď si na tri alebo šesť rokov odskočí na materskú. Vo chvíli, keď má žena dieťa, jej kariéra sa stopne. Málo firiem ponúka polovičné alebo flexibilné úväzky. A potom vidím top manažérky, ktoré zrazu vyklikávajú reklamy, lebo iný džob pre ne nie je. Napríklad vo Švédsku musia ísť otcovia na rodičovskú povinne. Nielenže je to dobré pre ženy, ale štúdie potvrdzujú, že muži majú lepší vzťah s deťmi a v prípade rozvodu súdy rozhodujú viac o striedavej starostlivosti. Je však super vidieť, že aj u nás prichádza generácia mužov, ktorí chcú na materskej zostať. 

Do veľkej miery sa zaoberáte aj generáciou Z, narodenou v rokoch 1995 – 2009. Akými sú zamestnancami a zamestnankyňami a prečo očakávajú vyššie mzdy?

Je to generácia, ktorá sa narodila do éry internetu, a ide o ľudí schopných veľmi rýchlo vyhľadávať informácie a pracovať s nimi. Jednoducho si vedia zistiť, kto koľko zarába. Mne keď v prvej práci povedali, že budem mať 80 korún na hodinu, tak som súhlasila. Oni už vedia porovnávať. Zároveň ide o generáciu, ktorá má drive a pracuje už od svojich trinástich. Robia síce prácu, ktorú my za robotu nepovažujeme, ako napríklad influenceri, resseleri, no ide o dobré džoby. Keď potom prídu do zamestnania, firmy ich považujú len za absolventov bez skúseností, aj keď majú za sebou veľa porovnateľného s desiatimi odpracovanými rokmi v danej spoločnosti. Trinásť percent generácie Z má svoju vlastnú firmu a chápem prečo.

Sú oveľa odvážnejší pri zakladaní startupov a vlastných firiem, však?

Totálne. Oni hovoria, že nechcú ísť na vysokú školu, lebo im to nedáva zmysel. Sú tvrdí, lebo v dnešnom svete nemajú ani inú možnosť. Sú to ľudia, ktorí počas dospievania prežili pandémiu, keď polovica ich rodičov prišla o prácu alebo o časť príjmu. Zažili infláciu, ekonomickú krízu a vedia, že bude pre nich ťažké zadovážiť si napríklad vlastné bývanie. Preto idú do nových oblastí, ako je krypto, lebo sú to ich jediné šance na zárobok.

Sú potomkami ľudí, ktorí zažili 90. roky, privatizáciu a videli na svojich rodičoch, že ak neboli dosť tvrdí, zomlelo ich to. A potom tu máme manažérov firiem, ktorí si myslia, že mladí budú skákať, ako oni pískajú, ale generácia Z chce byť v komunikácii vyrovnaným partnerom. A z tej tvrdosti sú potom manažéri prekvapení.

Táto generácia je ale aj dobrým zákazníkom. Pochvália sa peknými teniskami, ale nakupujú aj v second handoch. Firmy im museli prispôsobiť aj marketing smerom k udržateľnosti, spoločenskej zodpovednosti. Ako ešte targetujú túto cieľovku?

Pre zjednodušenie si ich môžeme rozdeliť na dve skupiny. Jednu symbolizuje napríklad Greta Thunberg, ktorá bojuje proti klimatickej kríze a zaujíma sa o svet okolo seba. Druhá časť generácie Z sú ľudia žijúci v totálnom konzume. Gen Z sú ľudia celej škále tohto spektra. Čo sa týka udržateľnosti, 82 % zákazníkov ju považuje za úlohu všetkých generácií. Treba si ale dávať pozor na obozretnosť „zetka“ smerom k environmentálnym claimom, pretože sú kritickí aj voči greenwashingu. 

Počas prípravy tohto rozhovoru som si vypočula nespočetné množstvo vašich interview. Vyzerá to tak, že sa nikdy nenudíte, a vaša kariéra sa dá považovať za úspešnú. Máte v sebe vo vnútri niečo, čo vám nedovolí zastaviť a stále sa posúvate vpred

Myslím si, že mám v sebe ohromnú zvedavosť. Nie je náhoda, že môj newsletter je plný rôznych linkov. Ja jednoducho takto rozmýšľam. Napríklad pred rozhovorom sme sa spolu rozprávali o vysokých školách, tak si teraz hovorím, že sa k tomu musím ešte vrátiť. Takto stále v niečom skáčem, pretože všetky veci a predovšetkým ľudia mi pripadajú zaujímaví.

Mám šťastie, že moja práca je mixom všetkých možných odborov a ľudí. Ako mentorka stretnem 300 firiem ročne a každá robí niečo úplne iné. Ráno sa dozviem niečo o medicínskej AI, večer spoznám ženy, ktoré vyrábajú formičky na pralinky. Vďaka tomu sa dozvedám nové veci, a to ma veľmi napĺňa a stimuluje. Nie je to len o tom, že ja radím im, ale aj oni inšpirujú mňa, podobne ako môj otec. Má 70 rokov a stále pracuje. Podľa mňa je jedným z mentálne najmladších ľudí, akých poznám, pretože sa neprestal učiť. Stále je medzi mladými a každý deň príde s tým, že niečo nové zažil, a to miluje. Ja sa vlastne dosť bojím, že sa prestanem učiť.

Pracujete na mnohých projektoch, ste veľmi aktívna. V istých okamihoch života, keď ste riešili zdravie, ste ale tiež museli zvoľniť tempo. Nabehli ste potom naspäť do starých koľají alebo sa viac snažíte dodržiavať work-life balance?

Často sa ma pýtajú, ako to všetko stíham, ale ja vôbec nestíham. Našťastie, moja práca mi umožňuje nastaviť si povinnosti a voľný čas tak, ako mi to vyhovuje. Napríklad tento týždeň mám brutálne nasekaný a idem non-stop, ale v lete som si mohla vziať celý mesiac voľno.

Pracujem väčšinou cez víkendy a po večeroch, som nočná sova a dobre sa mi pracuje v noci. Fungujem vlastne v takom tom „always on“ móde, ale viem si dať off vo chvíli, keď to možno nie je také bežné a štandardné.

Nebojíte sa hovoriť ani o horších životných chvíľach, či už na blogu, alebo v médiách. To je určite pozitívna zmena oproti dokonalému svetu sociálnych sietí. Ako vám to pomáha?

Písaním si urovnávam myšlienky v hlave. Často píšem o veciach, až keď ich mám v sebe uzavreté a dokážem o nich hovoriť. Napríklad blog o mojej mame som dokázala napísať, až keď sa to všetko skončilo. Počas jej ochorenia som o tom nemohla veľmi hovoriť, aj keď to bol stredobod môjho života.

Keď píšem o biznisových témach, tak je to v momente, keď chcem danú problematiku nejako upratať. Mnoho startupistov považuje za jednu z najlepších profesionálnych zručností práve písanie a ja si to myslím tiež. Písať znamená, že vieš rozmýšľať, a myslieť znamená, že si dokážeš zorganizovať svoj názor. Máš dáta, ktoré si vyskúmal, máš perspektívy, ktoré do toho chceš vložiť, a súčasne si treba dávať pozor, aby to malo pointu.

Napríklad niektoré firmy, ako napríklad Amazon, zakazujú prezentovať biznis nápad pomocou slidov, lebo tie ľahko oklamú. Naopak, manažérov nútia napísať o produkte text. Keď je to na papieri, je vlastne veľmi ľahké zistiť, či „kecáte“ alebo je vaša vízia absolútne jasná a má súdržnosť. Tu presne vidieť, kam chcete ísť.

Svojím blogom inšpirujete mnohých a mnohé. Kto inšpiruje, respektíve posúva vás?

Od každého, koho stretnem, sa viem veľa naučiť. Ale ak by som si vybrala pár ľudí, tak by to bola určite moja kolegyňa Aneta Martinek. U nej nechápem, ako to robí. Okrem toho, že práve pokrstila svoju knihu Organizačné porno, ktorú napísala popri dvojročnom dieťati, pracuje na plný úväzok a ešte aj riadi Holky z marketingu. Viete, pozriete sa na ňu a poviete si, že keď vyrastiem, chcem byť ako ona. Toľko toho dokáže a ešte podporuje ľudí okolo seba. To je méta, kam chcem dôjsť.

Do akej miery je dobré sledovať svoj vzor a kedy sa začína hranica, kde by som mala sledovať, čo potrebujem ja ako osoba?

Občas za mnou príde niekto, kto mi hovorí, že chce byť ako ja. Ja mu poviem, že nechceš, lebo budeš mať nevyliečiteľné autoimunitné ochorenie, ktoré som si spôsobila sama, lebo som príliš veľa pracovala. Na sociálnych sieťach možno rozprávam príbeh o pekných veciach. Môj blog ale píšem úprimne, pretože chcem ukázať aj druhú stránku, že nie vždy mám perfektne urobené nechty (smiech).

Často máme tendenciu zabúdať, že všetko nie je dokonalé, lebo algoritmy nám ukazujú najkrajšie a najlepšie veci. Ale to je iba vrchol ľadovca, život nie je len o tom. Už dávnejšie som písala o tom, že je to celé ako olympiáda, kde sa snažíš bežať rovnako ako ostatní. Lenže my máme tendenciu vstupovať do šiestich olympijských disciplín naraz, lebo sa chceme vyrovnať všetkým naokolo. Môže sa však stať, že sa takto rýchlo vyčerpáme, pretože nesúťažíme s ľuďmi celkovo, ale len so špičkou ľadovca. To je úplná cesta do pekla.

Dnešný svet je úplne skvelý v tom, že môžete byť čímkoľvek, čím chcete byť. Načo byť niekým iným, keď môžete byť sami sebou a stať sa kýmkoľvek?