Pavol Neruda: Máme oveľa lepšie čísla ako futbal či bežná liga na Slovensku

Veľa energie dávate do prezentácie zápasníkov, ich osobných príbehov a životného štýlu. Nedostáva sa niekedy šport ako taký na druhú koľaj? 

Áno, jasné, dávame. To hlavne preto, že to je športový šoubiznis. Sú tam elementy šou, a keď nepredáte príbehy, nepredáte šport. Takže cez príbehy jednotlivcov predávame šport. A preto si to pozrie aj človek, ktorý by si to bežne nepozrel. Myslím si, že tradičné športy s týmto až tak nepracujú. Aj na konferenciách som viackrát dostal otázku od predstaviteľov futbalových zväzov, prečo chlapci končia s futbalom a dávajú sa na bojové športy. Myslím si, že to je presne preto, že sme ukázali heroizmus bojovníkov, atlétov. Tu nerozlišujem futbalistu od MMA zápasníka, myslím si, že každý šport je hodný nasledovania, má zaujímavý príbeh a dokáže byť zaujímavý pre masy. Ale nemyslím si, že sa potom šport dostáva na druhú koľaj. Nejdeme do bizáru, nehráme to na šokujúce správy, klebety a bulvárne záležitosti, stále to ostáva v športovej rovine.

Vaša značka vypredáva štadióny. Aké s ňou máte ďalšie plány do budúcna a kde vidíte ďalší priestor na rast? 

Áno, je pravda, že vypredávame štadióny, teraz sme aj prekonali rekord so 60-tisícovou arénou vo Frankfurte. Samozrejme, chceli by sme rásť ďalej do väčších arén, tie sú hlavne v Nemecku. Viem si predstaviť, že by mohli byť turnaje aj v Allianz aréne, ale ide o veľkosť zápasu. V čase, keď robíme tento rozhovor, ešte nemám čísla, no náš posledný turnaj sledovali jeden až dva milióny ľudí. Cez milión to bolo určite. Chceli by sme, aby naše turnaje sledovalo desať miliónov ľudí, z toho šesť miliónov z Česka, Slovenska a Nemecka a zvyšné štyri milióny z celej Európy.

Sú ešte na Slovensku športové haly, ktoré sa vám nepodarilo zaplniť? 

Športové haly nie, na Slovensku je skôr opačný problém – že tu nie sú haly, kam by sme mohli ísť. Hala O. Nepela je jediná taká aréna a všetky ostatné sú príliš malé. Ale dobrá otázka, košickú Steel arénu sa nám nepodarilo zaplniť ešte pred šiestimi rokmi Oktagonom 6. Vtedy sme ale neboli dostatočne veľkí, na karte mal byť Attila, ten sa však zranil. Bola to súhra mnohých okolností, ktoré nám, bohužiaľ, naznačili, že na východné Slovensko sa nám neoplatí chodiť. Nie je tam kúpna sila a je to pre ľudí ďaleko, či už z Bratislavy, Žiliny, nieto ešte z Prahy či ďalších krajín. Tam je to naozaj ťažké predať. No Steel arénu málokedy vypredajú aj kapely či iní umelci. Je to škoda, lebo je to krásna hala a bolo by skvelé, keby sa na východe robilo viac šou, športu. Čiže odpoveď je vlastne Steel aréna.

Podujatia Oktagonu momentálne organizujete okrem Slovenska a Čiech aj v Nemecku a najnovšie aj v  Anglicku. Ako sa vám darí etablovať na týchto trhoch? 

V Česku a na Slovensku sa nám darí, ale je potrebné mať tu neustále focus, máme tu rôznu konkurenciu a treba sa snažiť byť stále dobrý, lepší, skvelý, vidieť, čo sú trendy, byť v nich prvý, ale zároveň nestratiť to svoje. Takže to by som hodnotil ako dobré. V Nemecku je to tiež dobré, ale tu vidíme, že sme stále na približne desiatich percentách trhu aj po tom, čo sme zlomili svetový rekord a predali šesťdesiattisíc lístkov vo Frankfurte, tak si myslím, že je tu ešte obrovský potenciál. V Anglicku je to oveľa zložitejšie a dali sme si od toho na chvíľu pauzu, pretože sú tu veľmi vysoké produkčné náklady, všetko odtiaľto doniesť tam stojí tri- až štyrikrát toľko ako na Slovensku. Navyše je to mimo EÚ, takže treba preclievať kamióny, techniku, zároveň sú tam vysoké ceny všetkého. A úplný bonus je, že ceny sú také vysoké, že kúpna sila samotných Angličanov je veľmi nízka, zároveň idete proti konkurencii iných šou a bežný Angličan si rozmyslí, či pôjde z výplaty na futbal alebo na koncert povedzme Adele alebo iného veľkého umelca, ktorých tam majú veľa. Je oveľa zložitejšie Angličanov presvedčiť na iné veľké podujatie, takže tam sa trápia všetci, nikto tam nepredáva. My sme tam zlomili rekordy, každý turnaj tam bol v anglických číslach rekord, čo sa týka návštevnosti MMA, ale my sami sme s tým neboli spokojní. Vrátime sa tam, ale budú to skôr jednotlivé turnaje a vtedy, keď to bude dávať zmysel.
 

V čom vnímate najväčší rozdiel oproti Českej republike, kde ste najaktívnejší?

Jednoznačne vo vyspelosti trhu, ekonomiky, kúpnej sily. Je cítiť, že tých ľudí je dvakrát toľko, že Praha je štyrikrát väčšia ako Bratislava, ale aj vyspelosť trhu. Je tam veľmi veľa talentovaných ľudí zo Slovenska, žijú v Česku, v Prahe, v Brne, rovnako aj ľudia z iných krajín. Nájdete tam viac talentu, je to tam jednoduchšie. Tú kúpnu silu veľmi cítiť. Na Slovensku je to v Bratislave a potom je to už veľmi cítiť. Úroveň hál, arén – ja by som veľmi rád šiel po Slovensku – Trenčín, Banská Bystrica, Poprad, ale tie haly sú nevyhovujúce. Je to škoda, chceli by sme robiť na Slovensku viac, pretože slovenskí fanúšikovia sú veľmi verní, vďační, perfektne fandia. Slovenský fanúšik je skvelý a chceli by sme mu dať viac, ale je to veľmi zložité, pretože podnikáte za účelom zisku a nedá sa tu robiť turnaj, pri ktorom vám matematika nedáva zmysel. Je to tu ťažké a aj ako Slovák tým veľmi trpím.

Aké krajiny máte v hľadáčiku pre ďalší rozvoj? Plánujete cieliť aj mimo Európy? 

Určite veľké európske krajiny, kde je veľká kúpna sila a bezpečná ekonomika, kde sa nemenia podnikateľské zákony každý druhý mesiac. To sú hlavne západné krajiny, zaujímavé je Francúzsko, potenciál má Španielsko, severské krajiny. Tam nás to láka najviac a či mimo Európskej únie a Európy, uvidíme. Blízky východ je určite niečo, čo by sa mohlo v dohľadnej dobe stať, ale zatiaľ nemáme týmto smerom žiadne plány. Pokiaľ to nepríde za nami, nebudeme tam aktívne smerovať.

Okrem zápasov v klietke rozvíjate aj podnikanie s vlastným podcastovým štúdiom. Prečo ste sa vydali touto cestou? 

Áno, máme aj podcastové štúdio. Mňa baví podnikanie ako také, baví ma disciplína, bavia ma aj podcasty, sám jeden mám. Robím ho preto, lebo ma baví, nie je to moje živobytie a to mi dáva takú ľahkosť, voľnosť robiť veci podľa seba tak, aby to hlavne bavilo mňa. Myslím si, že to potom cítiť a baví to aj ľudí a tak sa to aj začalo. Povedal som si, že chcem robiť podcasty a chcem ich robiť v peknom štúdiu, ale prišlo mi to ako drahé hobby, keby som si mal platiť krásne štúdio, ktoré by som si zariadil a prenajímal, tak som sa rozhodol, že si urobím štúdio na prenájom. Bolo to vtedy prvé podcastové štúdio na prenájom v Európe. Dnes ich je kopec, ale ja si vravím, že mňa baví byť vo všetkom najlepší, tak sme sa rozhodli urobiť upgrade. Teraz máme tri štúdiá a sme najväčšie štúdio na prenájom na Slovensku. Baví ma to, chcem to zlepšovať, ponúkať komunite lepšie podmienky, lepšie ceny. Teraz je to už dosť zautomatizované, takže môžeme mať bezkonkurenčné ceny a najlepšiu kvalitu. Baví ma na tom to posúvanie a chcem, aby z toho bola franšíza, viac pobočiek. Aktívne na tom pracujeme a aj ma zaujíma, či dokážeme tento biznis robiť dobre aj mimo MMA. Baví ma budovanie firmy, človek sa môže veľmi veľa naučiť a potom to použiť pri Oktagone a aj inde v budúcnosti. Človek sa prostredníctvom rozvíjania nového biznisu veľmi veľa učí.

Myslíte, že prezentácia formou podcastov môže efektívne pomôcť prezentácii značky? Odporučili by ste tento spôsob prezentácie začínajúcim podnikateľom? 

Myslím si, že to značke môže pomôcť, ale nerobil by som to. Ja by som radil podnikateľom budovať si osobnú značku cez podcast viac ako firemnú. Firemná takto nefunguje, dnes už je veľmi veľa podcastov, je ťažké v tom uspieť, treba byť vytrvalý a pripraviť sa na to, že to bude trvať veľmi dlho. Ale tá vytrvalosť vždy zvíťazí nad všetkým ostatným. Ľudia radi nasledujú ľudí, nie značky, takže preto to bude viac fungovať. A potom to človeku môže otvoriť dvere aj do iných oblastí, nie iba do podnikania. Takže za mňa cez podcasty radšej budovať osobnú značku ako firmu, ale, samozrejme, niekomu sa to môže podariť aj naopak.
 

Hovorí sa, že uprednostňujete malé lietadlo pred autobusom. Ako je to s vaším lietaním? Ide len o vášeň, alebo je v tom aj potreba praktického využitia dostupných prostriedkov? 

Áno, mám lietadlo. Veľmi ma baví lietať, mám to od detstva. S otcom som ako malý chodil na všetky letecké dni. Ako dieťa som bol na vernom simulátore, bola tam identická rádiokomunikácia aj ďalšie prvky, takže som s tým mal veľa skúseností už v detstve. Za jednu z najkrajších vecí, ktorú mi priniesol Oktagon, považujem to, že som stretol Dicka Kvetňanského, že ma naučil lietať a že môžem mať lietadlo. Príde mi to úplne fantastické, ale deväťdesiat percent času lietam iba pracovne – do Prahy, do Nemecka, do ďalších krajín, po Slovensku, Čechách kvôli práci. Veľmi to šetrí čas a pridáva to na flexibilite. S Ondrom, ktorý má tiež lietadlo, sme rozbehli Nemecko vďaka tomu, že sme boli na začiatku flexibilní a kedykoľvek sme tam zaleteli a mohli absolvovať stretnutia. Bola to obrovská výhoda a boost nášho biznisu. Teraz by som chcel pokročiť na väčšie lietadlo, aby mohlo lietať aj v zime a aby moja flexibilita ostala aj v zime. Teraz v zime nemôžem lietať.

Dá sa takto dokonca ušetriť, povedzme pri presunoch na dlhšie vzdialenosti? 

Určite sa dá, hlavne pri tomto type lietadla. Musím povedať, že je to veľmi lacné, toto lietadlo stojí ako nová X5-ka alebo S-kový Mercedes, čo nie je nič, čo by sme dnes nevideli bežne na uliciach. Prevádzka tohto lietadla je lacnejšia ako auto. Napríklad parkovanie pre mňa osobne znamená veľmi nízke náklady, servis je na tomto type lietadla lacný a palivo je dvadsať litrov na hodinu letu, ale keď si zoberiete, že letíte dvesto kilometrov za hodinu rovnou čiarou, je to výrazne lacnejšie ako auto. Pristátie a poplatky na letiskách sa pohybujú od nula do štrnásť eur. Väčšinou to býva okolo päť až sedem, takže ide o veľmi príjemné cestovanie, šetrí čas a ešte je aj veľmi zábavné. Človek priletí do Prahy za hodinu a pol, ale je oddýchnutý. Dáte si autopilota, trošku komunikujete s riadením letovej prevádzky, ale v zásade ste v pohode.

Už teraz máte vo svojom podnikaní široký záber. Kam plánujete upriamiť svoju pozornosť v budúcnosti? 

Určite by som sa chcel venovať Oktagonu a dať do toho focus. Nechcem byť rozstrelený na viac strán, myslím, že podcastové štúdio, Oktagon a ešte joga štúdio, ktoré mám s manželkou, je dosť na to, aby to človek robil dostatočne dobre napriek tomu, že mám okolo seba tím ľudí. Veľa času, samozrejme, zaberajú podcasty, osobná značka, sociálne siete atď. Takže v tomto by som chcel udržiavať svoju pozornosť a ešte ju možno trochu zúžiť na Oktagon. Do budúcnosti, ak by sa mi uvoľnil priestor, určite by som sa chcel pustiť do odovzdávania vedomostí, motivovať ľudí k tomu, aby sa pustili do biznisu, aby sa nebáli prekročiť zónu komfortu a skúsiť si ísť za svojimi snami, či už športovými alebo podnikateľskými. Nemám to úplne v hlave, ale keď na to odpovedám, dochádza mi, že už pracujem na jednom projekte, ktorý je teraz v polovici. Ide o príbehy ľudí, ktorí zažili niečo neuveriteľné. Mám jedného človeka, ktorého som mal aj v podcaste a ktorý má fenomenálny príbeh. Pripravujem veľkú sériu, akú si myslím, že v Čechách a na Slovensku ešte nikto neurobil. Uvidíte, je to niečo ako rozhlasová hra na kameru, dokument, neviem to opísať, no je to pútavé, hlboké rozprávanie človeka, ktorý zažil veci, o ktorých sa bežným ľuďom ani nesníva. Bude to dlhá séria, možno aj štyridsať epizód, a myslím si, že to bude dosť rezonovať. Takže tento projekt a potom, dúfam, už nič ďalšie.