Týka sa to len dospelých?

Pribúda nám aj sebapoškodzovanie malých detí. Pozor, to nie je sranda. My to často zametáme pod koberec alebo o tom nehovoríme. Pribúdajú nám aj problémy s obezitou a cukrovkou. Ja provokujem spoločnosť v tom, aby sme sa vrátili viac k svojim najbližším domovom. Mojím najbližším domovom nie je stavba z tehál, mojím najbližším domovom je moje telo, moja myseľ a moja duša. A my často investujeme oveľa viac do tých vonkajších prvkov.

Ktoré vonkajšie prvky myslíte?

Teraz si rypnem. Keď bude mať Bratislava omnoho lepšie cesty, omnoho lepšie domy, opravené historické budovy, myslíte, že ľudia sa k sebe budú správať lepšie?

Ako narábať so strachom? Kedy nám pomáha a kedy nám naopak škodí?

Záleží, ako definujete strach, pretože strachy sú dva. Jeden je strach o deštrukciu môjho tela a o život. Toto je pozitívny strach, pretože ma chráni, aby som neurobil nejakú blbosť a nezabil sa. Druhý strach súvisí s naším egom a ten je deštruktívny. Často si ho vytvárame sami tlakom na výkon, keď sa bojíme o naše ego.

V akých situáciách?

Ako príklad dám dieťa, ktoré sa bojí, že spadne z nejakého stromu, to je správny strach. Ale takisto sa bojí toho, že má na druhý deň v škole diktát, to je zlý strach. Manažérka alebo manažér sa môže báť vystupovať na pódiu, prípadne sa bojí, že ho niekto bude ohovárať, čo je zlý strach. Keď sa ale bojím rýchlo jazdiť autom, to je správny strach.

Ako sa môžeme na strach pripraviť?

Sú na to self-coaching techniky, ktoré sa tu, bohužiaľ, nedajú v rýchlosti vysvetliť, pretože je to naozaj zložitá téma. Strach môžeme zablokovať, spracovať, transformovať. Na to, aby som to urobil, musím používať techniky, ako sú napríklad riadený vnútorný dialóg, posturológia, vizualizácia, imaginácia a dychové cvičenia.

Čiže jednoduchý spôsob neexistuje?

Je to naozaj oveľa zložitejšie a určite na to neexistuje návod, ako napríklad na prípravu polievky. Návod na ľudskú dušu je omnoho zložitejší a podľa mňa ani vôbec neexistuje.

Trápi syndróm vyhorenia viac športovcov ako podnikateľov?

V športe vidím veľmi malý výskyt syndrómu vyhorenia, pretože športovcov to baví. Keď vás niečo baví, baví vás tá činnosť, nie výsledky. Ja si dokonca myslím, že tento syndróm mať nemôžem, pokiaľ ma niečo baví. Môže mať Jaro Jágr syndróm vyhorenia, keď má 53 rokov a ešte stále hrá hokej? Môže mať klavirista syndróm vyhorenia z hry na klavíri? Keď niečo milujete, podľa mňa nemôžete vyhorieť. Musíte však milovať činnosť, nie ciele. Keď milujete ciele, dostanete syndróm vyhorenia.